en-33. V náručí búrky

Noc bola divoká.Búrka, ktorá sa cez deň nenápadne zbierala na horizonte, teraz v plnej sile udierala na ostrov. Nebo sa rozžiarilo ďalším oslepujúcim bleskom, ktorý na okamih osvetlil nehostinnú pláž. Obrovské vlny sa s rachotom trieštili o pobrežie a vietor rozmetával piesok ako ostré ihly. Vzduch bol hustý, naplnený elektrinou a soľou, a každý úder hromu sa odrážal v ich hrudiach ako údery bubnov pred neznámou bitkou.Pod provizórnym prístreškom, ktorý cez deň spevnili, sa Dorota s Marekom krčili, ležiac vedľa seba. Konštrukcia zatiaľ odolávala náporom vetra, ale palmové listy, ktorými ho vystužili, sa trepotali ako roztrhané plachty. Po každom silnejšom poryve sa zdalo, že celé ich útočisko povolí. Každý zvuk, každé prasknutie dreva ich nútilo spozornieť, zadržať dych a čakať, či tentoraz strecha vydrží.Dorota ležala na boku, čelom otočená k Marekovi. Medzi ich telami nebolo takmer žiadne miesto. Vonkajší svet bol príliš divoký, príliš surový, a v tejto chvíli bol Marek jediným teplým a stabilným bodom v chaose. Cítila, ako jej vlhké šaty chladnú na pokožke, ako sa jej pramene vlasov lepili na krk. Každý ďalší záblesk svetla, každý otras zeme spôsobený hromom jej dvíhal tep.Zatvorila oči, ale pokoj neprichádzal. Každý blesk osvetľoval ich úkryt zvonku, vrhal dlhé tiene na prevrátený čln, pod ktorým ležali, a zakaždým jej srdce vyskočilo. Vietor zavíjal, akoby sa snažil pretrhnúť každú bariéru, ktorá ich chránila, a keď sa ozval ďalší úder hromu, mimovoľne sa mykla.Cítila, ako sa Marek pohol. Jeho ruka sa pomaly presunula na jej rameno, prsty sa jemne zaborili do látky jej košele. Nebolo to nič veľké, žiadne náhle gesto. Skôr tiché uistenie, že je tam, že sú v tom spolu. Že ak sa celý svet rozpadne na márne kúsky, aspoň jeden druhého budú môcť držať pohromade."Dorota…" jeho hlas bol len tichým šepotom v chaose búrky.Neodpovedala hneď. Bojovala so slovami, s vlastným dychom, ktorý sa jej zasekával v hrdle. Niečo sa v nej lámalo, niečo, čo dovtedy potláčala. Bolo to surové, neznáme, a predsa tak intenzívne."Je to… priveľa," priznala nakoniec, oči stále zatvorené.Marek si povzdychol. Jeho ruka sa presunula z jej ramena na jej chrbát a pritiahol ju k sebe bližšie. Jeho telo bolo pevné, teplé, a hoci bol premočený rovnako ako ona, stále vyžaroval akúsi stabilitu.Dorota sa ocitla pritlačená k jeho hrudi, cítila tlkot jeho srdca – pravidelný, silný, upokojujúci."Prežijeme to," zamrmlal do jej vlasov."Ako si tým môžeš byť taký istý?" zašepkala a hrdlo sa jej zvieralo."Lebo si tu so mnou," odvetil jednoducho.V tej chvíli už nedokázala bojovať s vlastnými myšlienkami. Marek už nebol len ten chalan, s ktorým sa hádala, s ktorým si kedysi hádzali ostré slová. Bol niekým, komu mohla dôverovať. Nie len preto, že nemala inú možnosť, ale preto, že ju nikdy nesklamal.Jeho dych bol blízko, horúci na jej krku. Jemne ju pohládzal, keď sa prispôsobil jej polohe. A potom, úplne mimovoľne, mu jeho pery letmo zavadili o pokožku pod líniou čeľuste.Dorotu zachvátila triaška. Nebola to zima.Oči mala stále zatvorené, ale jej telo okamžite zareagovalo. Srdce sa jej rozbúšilo silnejšie ako vietor vonku, krv sa jej rozprúdila v žilách tak prudko, až mala pocit, že ju Marek musí cítiť.Všetko v nej kričalo, že toto je niečo, čo si nemôže dovoliť cítiť. Nie tu. Nie teraz. Nie s ním.Ale bolo neskoro.Keď sa ďalší blesk rozžiaril na oblohe, Dorota otvorila oči a pohliadla priamo do Marekových. Tieň aj svetlo sa v nich miešali ako oceán v búrke.Niečo sa medzi nimi zmenilo. Niečo, čo už nebolo možné vziať späť.Dorota sa od neho mierne odtiahla, hoci jej telo protestovalo. "Mali by sme…" začala, no slová jej uviazli v hrdle.Marek sa na ňu len ticho pozeral. Potom sa natiahol a prstami jemne odhrnul prameň mokrých vlasov z jej líca. Bolo to gesto, ktoré mohlo byť celkom nevinné – keby nebolo toho, čo medzi nimi práve prebehlo."Mali by sme spať," povedal nakoniec.Dorota prikývla.Ležali tam v tichu, búrka zúrila okolo nich, no vo vnútri úkrytu, v tom maličkom priestore medzi ich telami, sa začalo rodiť niečo oveľa mocnejšie. Niečo, čo nedokázali pomenovať.A tak len dýchali.A čakali, kedy búrka prehrmí.A vedeli, že zajtra, keď sa ráno zobudia do umytého sveta, už nič nebude ako predtým.

- JK -