en-323. Svet ľudí, ktorí hovoria priveľa

Ráno na oceáne malo inú farbu než ráno na ostrove.
Nebolo v ňom ticho, ktoré znie ako dych prírody. Nebol v ňom vietor, ktorý sa zakráda medzi palmami.
Tu bolo ráno… hlučné. Mechanické. Ľudské.
Budík v susednej kajute zvonil tak hlasno, že Dorota vyskočila z postele.
Niekto na chodbe si púšťal hudbu. Vôňa silnej kávy prenikala pod dvere.
Marek si sadol, pretrel si oči a potichu sa zasmial.
"Tak sme späť v realite."
Dorota si prešla po vlasoch, ešte stále rozcuchaných.
"Je to zvláštne… že všetko tu znie, akoby malo potrebu kričať."
"Lebo na ostrove stačilo, že niečo bolo. Tu musí byť všetko počuť."
Obliekli sa a vyšli na raňajky.
Jedáleň bola plná ľudí – smiech, buchot riadov, krik detí, rozhovory prekričané cez stoly.
Vzduch bol plný pachov – káva, slanina, sladké koláče, ovocné džúsy, dezinfekcia zo strojov.
Marek sa poobzeral.
"Dnes si nájdeme pokojnejší kút."
"Ak existuje," dodala Dorota.
Sadli si k malému stolíku pri okne, ďaleko od hluku. Dorota vybrala jahodu zo svojej misky, chvíľu ju otáčala medzi prstami.
"Vieš… na ostrove som jedla pomaly. Prežívala každú chuť. Tu mám pocit, že ak sa nezrútim na to jedlo, niekto mi ho vezme."
Marek prikývol. "Je to tu také… uponáhľané. Aj keď nikto sa nikam neponáhľa."
Pri vchode sa objavila rodina, ktorú by si človek všimol aj v dave tisíc ľudí.
Nebol to len vzhľad.
Bola to aura.
Sebavedomie premenené na aroganciu.
Bohatstvo premenené na štít.
Žena v trblietavých značkových šatách, muž s diamantovou obrúčkou, ktorá žiarila aj na diaľku, a dve deti – asi 12 a 8 rokov – oblečené ako z módneho katalógu.
A predsa… správali sa ako niekto, kto čaká, že svet sa pred nimi rozostúpi.
A rozostúpil sa.
Posadili sa o dva stoly ďalej. Deti hned zapli videá na mobile, nechali ich hrať na plnú hlasitosť.
Muž mávol čašníčke.
"My by sme chceli koláčiky, ale nie tie odtiaľto. Tie vaše, čo ste nám včera sľúbili. A poprosím… rýchlo."
Žena sa zatiaľ upravovala vo svojom odraze na okne.
Dorota sa na nich chvíľu dívala.
Nie so závisťou. Nie s nenávisťou.
Skôr s únavou.
"To sú tí ľudia, čo vlastne nikdy nie sú sami," povedala potichu.
"A preto ani nevedia byť slušní," dodal Marek.
A práve vtedy si ich rodina všimla.
Najskôr matka.
Potom otec.
Otec sa uškrnul.
"Aha, pozri, niekto tu žije ešte aj módu strateného roku…predpotopného."
Žena sa pozrela na Dorotu.
"Zlatinko, keď máš dieťa, nemusíš vyzerať ako… no… ako ostrovan."
Potom dodala s úsmevom:
"Ale neboj, loď má obchod. Trochu civilizácie ťa zachráni."
Dorote vystúpili slzy do očí – nie z hanby, ale z emócie.
Toto bol svet, ktorý kedysi brala ako normálny.
Marek položil ruku na jej dlaň.
"Ignoruj."
"Skúšam," šepla.
Deti medzičasom začali ukazovať na Marekove sandále.
"Mama, to sú tie smiešne topánky, čo nosili ľudia kedysi, keď boli chudobní?"
"Asi áno," povedala matka bez mihnutia oka. "Možno sú to nejakí dobrodruhovia. Vieš, takí, čo si myslia, že svet ich zachráni."
Otec sa zasmial. "Skôr lovci pozornosti."
Marek sa nadýchol, no Dorota ho zastavila.
"Nie. To by nič neriešilo."
A mala pravdu.
Starší námorník, ktorý im predtým pomáhal pri ubytovaní, si ich všimol a prišiel za nimi s úsmevom.
"Dobré ráno," povedal tichým hlasom.
Dorota mu úsmev opätovala.
"Dobré. Môžeme si sadnúť niekde… menej hlučne?"
Námorník prikývol.
"Jasné, poďte. Ukážem vám miesto, o ktorom nikto nevie."
Odviedol ich na koniec jedálne, kde bolo iba jedno malé okno a dva stoly.
"Tu chodím jesť ja. Nikto sem nechce – vraj smrdí strojovňa. Mne to neprekáža."
"Ďakujeme," povedal Marek úprimne.
"Nemáte za čo. Niektorí ľudia sú…" znížil hlas, "…divní, keď majú peniaze. Pre istotu – držte sa ďalej."
Dorota sa usmiala.
"Nemusíte nám to hovoriť, vieme."
Zvyšok dňa trávili ďaleko od ľudí.
Sedeli na zadnej palube, sledovali stopu vlny, ktorú loď zanechávala za sebou.
Marek mlčal. Dorota tiež.
Ale bolo to ticho, v ktorom obaja rozmýšľali.
"Vieš…" začala Dorota, "svet tam vonku… je iný. Rýchly. Povýšenecký. Hlučný. A predsa ma fascinuje, ako sme sa doň narodili… a zabudli, že to môže byť aj inak."
Marek sa otočil k nej.
"Možno práve preto sme prežili ostrov," povedal. "A možno preto nás teraz svet tak veľmi bije do očí. Lebo už vidíme pravdu."
"A aká je?"
"Že všetko, čo si potrebovala, bolo vždy v tichu."
Dorote sa rozžiarili oči.
"A v tebe."
Keď sa zotmelo, v jedálni bola veľká spoločná večera.
Hudba znela príliš nahlas.
Ľudia sa smiali priveľmi teatrálne.
Rozhovory boli povrchné, prázdne.
Dorota sa otočila k Marekovi a šepla:
"Môžeme ísť do kajuty?"
"Samozrejme."
Prešli okolo skupín ľudí, ktorí sa smiali žartom o klietkach, o ostrovoch, o "domorodcoch", ktorí vraj kradnú – všetky tie predsudky, ktoré kedysi Marek bral ako hlúpe, no neškodné.
Teraz ho boleli.
Keď zavreli dvere kajuty, Dorota sa oprela o Mareka a vydýchla.
"Som unavená z ľudí."
"Ja tiež."
"A pritom… chcela som ich tak veľmi vidieť."
Marek ju chytil za líce.
"Neboj sa. O deň – dva sa to zmení. Nájdeme si svoj rytmus aj tu."
Dorota prikývla.
"Zajtra… to bude lepšie."
A loď sa pohupovala na oceáne – nie v tichu, ako kedysi, ale v rytme, ktorý sa ešte len učili znášať.
- JK -