en-322. Príliš hlučný svet

Marek s Dorotou stáli na hornej palube a sledovali, ako sa svet mení rýchlejšie, než dokázali spracovať. Oceán – ten bol rovnaký, známy, tichý. Ale všetko ostatné… všetko bolo nové, hlučné, rýchle a neuveriteľne intenzívne.

Loď bola taká moderná, že pri prvom pohľade obom na okamih stislo hruď.
Vysoké svetlá, ktoré oslepovali, kovové zábradlia odrážajúce slnko, elektronické navigačné tabule, digitálne hlásenia, dokonca aj podlaha mierne vibrovala jemným tlkotom strojovne. Pre ľudí, ktorí takmer rok žili pod palmami, to pôsobilo ako návrat do budúcnosti, ktorá sa ich ani nesnažila šetriť.
Dorota sa chytila Mareka za ruku pevnejšie.
"Je to… veľa," zašepkala.
Marek prikývol. "Áno. Ako keby sme sa ocitli v kine, kde je obraz priveľmi jasný."
Popri nich prechádzali ľudia — hluční, usmiati, unavení, nalíčení, zvedaví, roztržití.
Niektorí rodinu ani nezaregistrovali, iní na nich pozreli s jemným záujmom… ďalší s pobavením.
Dorota cítila, akoby na nej spočívalo tisíc očí.
"Nepáči sa mi ten pocit," priznala.
"Vieme, čo sme prežili. A to stačí," odpovedal Marek.
Obrovská jedáleň svnútri ľode s nerezovými stolmi, vôňou teplého jedla a klimatizáciou, ktorá im opäť prešla telom ako studený prst.
Po mesiacoch na ostrove sa cítili, akoby vstúpili na inú planétu.
Jedla bolo… priveľa.
Priveľa farieb, priveľa vôní, priveľa možnosti položiť si na tanier niečo, čo nemuseli uloviť.
Keď si sadli, Marek chvíľu mlčky hľadel na jedlo.
"Je zvláštne, že tu jedlo nikto neberie ako dar," zamrmlal.
Dorota pomaly zamiešala polievku.
"A na ostrove bolo každýé sústo víťazstvo."
"Možno preto sú tu ľudia takí… hluční," dodal Marek.
"Nehľadajú hodnotu. Hľadajú zábavu."
Ich stôl síce plnil vôňu čerstvého chleba a horúcej ryby, no Dorota cítila v bruchu napätie. Dieťa reagovalo na zmenu - akoby cítilo, že svet sa zrazu stal príliš svetlý.
Marek položil ruku na jej dlaň.
"Sme tu spolu. Len to sa počíta."
- JK -