en-32. Medzi svetlom a tieňom

Slnko sa pomaly skláňalo k obzoru a obloha sa menila na zmes oranžovej, fialovej a tmavomodrej. Teplý vzduch, ktorý cez deň sálal z rozpáleného piesku a skál, sa postupne ochladzoval, no vánok dnes niesol v sebe zvláštny chlad. Akoby prinášal predzvesť niečoho väčšieho.
Dorota a Marek sedeli na pláži, nohy zaborené v piesku, a mlčky sledovali oceán. Vlny boli vyššie než ráno, silnejšie narážali na pobrežie, a snažili sa oznámiť príchod búrky. Na vzdialenom obzore sa črtalo niečo tmavé a hrozivé.
"Blíži sa búrka," prehovoril Marek po dlhom tichu.
Dorota si povzdychla a objala si kolená. "Cítim to. Vietor je iný. Aj vzduch."
Marek prikývol. Bol to ten zvláštny pocit v kostiach, aký mal vždy, keď sa menilo počasie. Ostrov bol teraz pokojný, ale len naoko. Vedel, že o niekoľko hodín to už bude inak.
Dorota si prehrabla vlasy, ktoré jej vietor odfukoval do tváre. "Mala by som ti niečo povedať."
Marek sa na ňu pozrel. "Čo také?"
Dorota chvíľu váhala, potom si zhlboka vydýchla. "Keď som si myslela, že si mŕtvy... keď ťa uniesol prúd a ja som ťa nevedela nájsť… vyliezla som na tú skalu. Chcela som vidieť… neviem, možno nejaký vrak, nejakú stopu po tebe. Ale nebolo tam nič. Len vietor a oceán."
Marek si ju chvíľu mlčky prezeral. "Prečo si mi to nepovedala?"
Dorota pokrčila plecami. "Nevedela som, ako. Bála som sa, že si naozaj preč. A potom… keď si sa vrátil, mala som pocit, že to už nie je dôležité."
Marek sa na chvíľu odmlčal. Potom si povzdychol a natiahol ruku, jemne stisol jej prsty. "To, že si tam išla, znamená, že si ma nechcela stratiť."
Dorota sa pousmiala, hoci v očiach sa jej mihol tieň. "Áno. A preto si myslím, že tam musíme chodiť pravidelne. Nie kvôli minulosti, ale kvôli budúcnosti. Možno tam raz niečo uvidíme. A možno nás uvidia oni."
Marek prikývol. "Dohodnuté. A pripravíme tam drevo na oheň. Ak uvidíme loď, musíme byť pripravení."
Dorota sa pozrela na oblohu, ktorá sa už celkom zatiahla. Prvý blesk sa mihol na vzdialenom horizonte a chladný vietor im rozvial vlasy.
"Marek?" prehovorila ticho.
"Áno?"
"Občas ma prepadne strach… Čo ak ochorieme? Čo ak sa zraníme? Tu nie je lekár, nemocnica… nič. Stačí jedna hlúposť a…" hlas sa jej zlomil.
Marek sa posadil bližšie. "Ja viem. Aj ja na to myslím. Ale nemôžeme sa tým nechať ochromiť. Máme jeden druhého. A musíme veriť, že nájdeme cestu, ako to zvládnuť."
Dorota mlčky prikývla, ale Marek videl, že jej myseľ je plná obáv.
"Pamätáš, keď sme boli v lietadle?" spýtal sa po chvíli.
Dorota prikývla, pohľad upretý do diaľky. "Áno."
"Vtedy som si myslel, že to je len taká obyčajná cesta. Že sa vrátime a všetko bude rovnaké."
Dorota sa smutne usmiala. "Ale nič už nie je rovnaké."
Marek si povzdychol. "Nie. Ale vieš čo? Možno to tak malo byť."
Dorota naňho pozrela, v očiach otázku. "Ako to myslíš?"
"Možno… sme sa tu ocitli preto, aby sme niečo pochopili. O sebe. O svete. Neviem. Ale niekedy mi to dáva zmysel. Ako keby nás sem niečo naschvál hodilo, aby sme sa učili."
Dorota si povzdychla. "Tak teda… dúfam, že sa naučíme všetko rýchlo. Lebo čím dlhšie tu sme, tým viac mám pocit, že sa musíme stať niekým iným, aby sme prežili."
Marek sa na chvíľu zamyslel. "Možno práve to je pointa."
Vietor sa zosilňoval. Museli konať.
"Poďme spevniť prístrešok," povedal Marek.
Dorota prikývla a spolu sa pustili do práce. Najprv zhromaždili ďalšie palmové listy, ktorými spevnili boky prístrešku, aby ho vietor tak ľahko neodfúkol. Potom pozbierali väčšie kamene a uložili ich okolo základne, aby ho prichytili k zemi.
Marek našiel v lese dlhé konáre a zapichol ich do piesku tak, aby vytvorili akýsi podporný rám.
"Nie je to dokonalé," povedal nakoniec, keď sa postavil a skontroloval ich dielo. "Ale malo by to vydržať."
Dorota si oprášila ruky a vydýchla. "Aspoň na túto noc."
Obloha nad nimi sa už úplne zatiahla, prvé blesky sa mihali na vzdialenom horizonte.
"Marek?"
"Áno?"
Dorota sa na chvíľu odmlčala, akoby premýšľala nad tým, či má tie slová vôbec vysloviť. Potom však potichu zašepkala:
"Keď sme padli, bála som sa, že zomriem sama. Ale teraz sa viac bojím toho, že ak sa niečo stane… zostaneš sám ty."
Marek na chvíľu nevedel, čo povedať. Potom však natiahol ruku a jemne stisol jej prsty.
"To sa nestane. My to zvládneme. Spolu."
Dorota sa pousmiala a zavrela oči.
Búrka sa približovala, vietor sa zintenzívňoval, ale oni už vedeli, že zajtrajšok ich čaká nový plán.
- JK -