en-3. Stratení na vlnách

Oceán bol tichý, no jeho nekonečnosť drásala nervy. Dorota a Marek sa pevne držali úlomkov trupu lietadla, ktoré sa stali ich jedinou oporou. Obaja mlčali, akoby ich slová mohli narušiť krehký pokoj vĺn. Marek cítil, ako mu slaná voda vysušuje pery a dráždi pokožku. Ramená ho boleli od neustáleho zovretia. Dorota sa snažila pozerať na obzor, akoby tam mohla nájsť odpovede. Myslela na všetko, čo sa stalo – na lietadlo, pilota, kopilota, Mareka… a na rozhodnutie, ktoré urobila. Nikomu o tom nepovie. Nikdy. "Pozri tam," prerušil ticho Marek a ukázal na niečo, čo sa hojdalo na vlnách asi päťdesiat metrov od nich. Dorota prižmúrila oči. Bol to červený vak, záchranný vak. "Možno je tam čln," povedala a hneď pustila úlomok, na ktorom sa držala. Voda bola studená, no poháňal ju adrenalín. "Pomôž mi ho dostať," zavolala na Mareka, ktorý sa pomaly vydal za ňou. Spoločne vak dotiahli k sebe a rozviazali ho. Dorota rozvinula obsah. Bol tam nafukovací okrúhly čln, malá pumpa a pár ďalších drobností. "Bože, aspoň niečo," vydýchla Dorota, keď začala nafukovať čln. Marek ju pozoroval, jeho ruky sa ešte stále triasli. "Je to malý zázrak," zamumlal a pomohol jej. Po chvíli, keď bol čln dostatočne nafúknutý, sa obaja vyšplhali dnu. Ich telá boli vyčerpané, no čln bol aspoň pevná pôda pod nohami. Zrazu si Dorota všimla niečo ďalšie plávať na vode. Bol to ruksak. Potiahla ho k člnu a otvorila. "To je pilotov," povedala, keď našla jeho menovku. Vo vnútri bola prázdna plastová fľaša od vody, malá baterka, vreckový nožík a zopár ďaľších maličkostí. "Je to nič a všetko naraz," povedal Marek a vzal do ruky baterku. "Aspoň svieti." Dorota podržala prázdnu fľašu a pozerala cez ňu na nekonečnú hladinu. "Táto fľaša nám mohla zachrániť život, ak by v nej bola voda." Jej hlas sa lámal. Po chvíli ticha si Marek oprel hlavu o nafukovací okraj člna. "Pomoc je na ceste. Určite," povedal, akoby tým chcel presvedčiť sám seba. Dorota si oprela bradu o kolená. "A čo ak nie? Čo ak nás nikdy nenájdu?" "Nenájdu? To nemôžeš myslieť vážne. Lietadlá majú čierne skrinky, majú systémy. Vedia, kde sme spadli." "Vieš, ako veľký je oceán?" opýtala sa Dorota. Jej hlas bol tichý, ale v očiach mala iskru vzdoru. "Aj keď nás hľadajú, každú minútu sa dostávame ďalej od miesta nehody. Prúdy nás nesú." Marek odvrátil zrak. "Musíme veriť," zamumlal.Dorota sa otočila naňho. "A čo ak už nikto nepríde? Čo ak sa musíme naučiť prežiť sami?" Marek zavrel oči. " To sa nestane. Nájdu nás. Určite nás nájdu." Čln sa kýval na hladine a s každým pohybom ich oceán unášal ďalej. Prúdy, neviditeľné a neľútostné, ich ťahali do hĺbok oceánu. "Myslíš, že máme šancu?" opýtal sa Marek po chvíli. "Možno," odpovedala Dorota, no jej hlas neznel presvedčivo. Pozrela na fľašu v ruke. Bola prázdna, no pre ňu symbolizovala nádej. "Ak prežijeme dnešok, je to šanca," povedala a otočila sa na Mareka. "Prežijeme dnešok, Marek." Slnko sa pomaly blížilo k horizontu. Dorota si uvedomila, že ich nádej na záchranu sa každou hodinou zmenšuje. Vzdialenosť od miesta pádu sa zväčšuje, pátrací tím ich pravdepodobne hľadá na nesprávnom mieste. Marek si to však odmietal pripustiť. "Možno už zajtra uvidíme loď. Alebo lietadlo." Jeho slová boli odrazom jeho strachu, ale aj potreby veriť v šťastný koniec. Dorota sa na neho pozrela. "Musíme veriť. Inak nemáme nič." Ako slnko zapadalo, zafarbilo obzor do oranžových a červených odtieňov. Dorota a Marek sa stiahli do ticha, každý so svojimi myšlienkami. Dorota si položila hlavu na okraj člna a cítila, ako sa jej vlasy nasiaknuté slanou vodou lepia na pokožku. Myslela na pilota, na jeho obetu, na rozhodnutie, ktoré spravila, keď sa nevrátila do lietadla. Marek zatiaľ sledoval oblohu. Hviezdy začali vychádzať, a hoci ho tento pohľad vždy fascinoval, teraz ho desil. Bol symbolom toho, ako malí a stratení sú v nekonečnosti sveta."Prežijeme," zašepkal si Marek. "Musíme." Dorota neodpovedala. Len pevnejšie zovrela vreckový nožík, ktorý našli vo vaku. "Zajtra bude lepší deň," šepkala si v duchu. "Musí byť." Vlny sa pomaly prevalovali a čln sa strácal v temnote noci....