en-296. Čakanie na návrat

Ráno prišlo pomaly, akoby sa ani ono nechcelo ponáhľať. Vzduch bol tichý, oceán pokojný a obloha bez jediného oblaku. Po búrlivých dňoch a napätí posledných rozhovorov bolo to ticho zvláštne - nie nepríjemné, ale naplnené očakávaním.
Dorota sa prebúdzala s pocitom, že dnešok bude iný. Nie tým, čo prinesie, ale tým, čo nepríde.
Marek už stál vonku. Pri prístrešku mal pripravený batoh z tkaných listov, opravené veslo, pár zásob. Jeho pohyb bol presný, pokojný, ale v očiach mu žiarilo napätie.
"Myslíš, že dnes prídu?" spýtala sa Dorota, keď k nemu pristúpila, ruky ešte zaborené do mäkkej deky.
"Myslím, že ak má prísť deň odchodu, tak by mal vyzerať presne takto," povedal. "Bez vetra, bez dažďa, s pokojom."
Dorota sa pousmiala, ale v očiach mala niečo iné – nehu zmiešanú s obavou.
"Pokoj je niekedy len chvíľa pred rozhodnutím," povedala.
Dopoludnie prešlo v tichu. Kael s Elarou pomáhali s poslednými prípravami.
Deti sa hrali v piesku, kreslili tvary člnov a domov, ktoré by mohli raz mať. Smiali sa, akoby nechápali, že sa svet mení. Možno práve preto pôsobili ako istota, ako prítomnosť, ktorú nezničí žiadne rozhodnutie.
Dorota sedela s Elarou pri ohni. Elara trpezlivo plietla nové povrazy z palmových vlákien, zatiaľ čo Dorota zvierala v rukách kúsok mušle, ktorý jej kedysi Marek daroval.
"Pamätám si," začala Dorota, "ako som ho dostala. Vtedy som si myslela, že ma tým chcel len rozveseliť. Ale dnes mám pocit, že to bolo viac. Akoby mi vtedy dal kúsok seba."
Elara sa usmiala. "Niekedy človek daruje maličkosť, ale v nej je všetko, čo cíti. Ty si ten kúsok nezahodila, však?"
Dorota pokrútila hlavou. "Nie. Je to ako dôkaz, že všetko, čo sa stalo, bolo skutočné. A že aj keď odídeme, niečo tu zostane."
Elara na ňu pozrela dlhším pohľadom, takým, aký majú len ženy, ktoré prežili viac, než dokážu povedať.
"Vieš, Dorota," prehovorila jemne, "ľudia, čo odchádzajú, nikdy nič neničia. Len otvárajú priestor, aby sa iní mohli rozhodnúť zostať."
Dorota sa zamyslela. "A ak by sme sa raz chceli vrátiť?"
Elara položila prsty na jej ruku.
"Vrátiť sa môžeš kedykoľvek. Ostrov nezmizne. Ani my."
Popoludní sa Marek vrátil z útesu. Znova hľadel na horizont, oči mu blúdili po čiare, kde sa oceán stretával s nebom.
"Nič," povedal, keď sa vrátil. "Ani len odraz. Ani bod."
Kael prikývol, pokojne. "Rybári nie sú vždy presní. Niekedy ich zdrží vietor, niekedy prúd. Ale prídu. Skôr či neskôr."
"A ak nie?" spýtal sa Marek.
Kael sa usmial. "Potom použijete vlastný čln."
Keď sa slnko začalo skláňať, všetko stíchlo. Všetci vedeli, že rybári už dnes neprídu. Očakávanie sa zmenilo na zmierenie.
Deti sedeli pri ohni, Elara im rozprávala príbehy o hviezdach. O tom, že každá z nich je bránou k inému svetu, ale len niektoré sa otvoria tým, ktorí ich hľadajú s čistým srdcom.
Dorota a Marek sedeli opodiaľ, ruka v ruke, pred sebou malé ohnisko.
"Budeš mať niekedy pocit," povedala Dorota ticho, "že sme spravili chybu?"
Marek sa zamyslel. "Nie. Možno len otázky. Ale nie ľútosť."
"A ak by sme sa raz vrátili?" pokračovala. "Ak by sme zistili, že ten svet tam nie je pre nás?"
Marek sa pousmial, pozerajúc do plameňov.
"Potom sa vrátime. Ale nie ako utečenci. Ako tí, čo sa rozhodli znovu dýchať tu. Vždy budeš mať miesto, Dorota. My všetci ho tu budeme mať. Kael s Elarou to vedia."
Dorota sa na neho pozrela, oči jej zvlhli.
"Niekedy mám pocit, že aj keby sme odišli, niečo z nás tu zostane. Ako odtlačok, ako ticho po piesni."
"Presne tak," povedal Marek. "A možno práve preto sa ostrov nikdy neuzavrie. Pretože si pamätá každého, kto ho miloval."
Noc sa zmenila na teplý obal tmy.
Kael sedel s nimi, oheň sa pomaly menil na žeravé uhlíky. Elara spievala tichú melódiu, deti zaspávali jedno po druhom.
"Zajtra prídu," povedal Kael potichu. "Cítim to."
Marek prikývol. "A ak nie, pôjdeme za nimi. Máme veslá, čln, máme vôľu."
Kael sa pousmial. "A máte dôvod. To je viac, než sme mali my, keď sme sem prišli."
Keď noc pokročila, Dorota vstala a prešla k brehu. Oceán bol pokojný, odrážal hviezdy ako nekonečné zrkadlo.
Zovrela si ruky na bruchu a pozerala do diaľky.
"Možno dnes neprídu," zašepkala, "lebo ešte nie sme celkom pripravení."
Marek sa postavil za ňu, objal ju zozadu.
"Možno nie," povedal. "Ale zajtra už budeme. Či prídu, alebo nie."
Dorota sa otočila a pozrela mu do očí.
"Vieš, čo chcem, aby si mi sľúbil?"
"Čokoľvek."
"Že ak sa raz rozhodneme vrátiť, nebudeš sa cítiť ako porazený."
Marek sa usmial. "Nie. Nikto, kto sa vráti domov, nie je porazený."
Oheň pri osade dohorieval, hviezdy viseli nad nimi v tichej symfónii.
Kael s Elarou sedeli ešte chvíľu, sledovali dvojicu na brehu a potom Elara povedala ticho, skoro pre seba:
"Možno ich rybári dnes len nechali pochopiť, že niekedy treba čakať. Nie na záchranu, ale na pokoj."
Kael prikývol. "A oni ho našli."
Dorota a Marek sa vrátili k ohňu, ľahli si vedľa seba.
"Zajtra bude deň odchodu," povedala Dorota, skôr ako zatvorila oči.
"A ak nie?" spýtal sa Marek.
"Tak to bude deň začiatku," usmiala sa.
A niekde ďaleko, za čiarou oceánu, sa možno pohol čln. Ale to už nebolo dôležité.
- JK -