en-285. Návrat k slovám

Slnečné lúče prenikali pomedzi koruny paliem a osada bola nezvyčajne tichá. Deti sa ešte hrali ďalej od prístreškov, Kael s Elarou preberali sušené ryby a zväzky byliniek. Marek sedel na piesku neďaleko brehu oceánu a očami sledoval vlny. V hlave mu zneli slová Doroty zo včerajška.
"Chcela by som porodiť tu. Až potom sa rozhodneme."
Zatváral oči a znovu a znovu si prehrával jej hlas. Pred pár dňami mal pocit, že Dorota bola tou, ktorá najviac túžila odísť – vrátiť sa domov, do známeho sveta, k rodine, k možnostiam, ktoré tu neexistovali. A teraz? Jej slová mu zneli ako obrat, ako keby si vybrala ostrov.
Dorota si všimla jeho zamyslenie a sadla si vedľa neho. "Máš ten pohľad," povedala jemne. "Povedz, čo sa ti deje v hlave?"
Marek chvíľu mlčal, potom si povzdychol. "Dorota, priznám sa… som zmätený. Pred pár dňami si hovorila, že tento ostrov je plný neznáma, že tu nie je bezpečno. Myslel som si, že ty si tá, ktorá nás bude tlačiť k odchodu. A včera… zrazu hovoríš, že si nevieš predstaviť ten odchod, že by si chcela porodiť tu. Nerozumiem tomu."
Dorota sklonila hlavu, prstami hrabala piesok a až po chvíli prehovorila: "Vieš, Marek, niekedy človek povie niečo z pocitu, zo strachu alebo z úľavy. Ale ak máš na mysli moje slová zo včera… neboli len emócie. Bol to kus reality. Ja naozaj neviem, či ten odchod je správna cesta. A včera som to cítila silnejšie než inokedy."
Marek: "Ale prečo ten obrat? Čo sa zmenilo? Veď ešte nedávno si mi pripomínala všetky tie zvuky v noci, hovorila si, že tu nie sme v bezpečí."

Dorota: "Áno, a stále to platí. Lenže vieš, čo si začínam uvedomovať? Že tam vonku – v tom svete, z ktorého sme prišli – tiež nie je bezpečie. Len má inú podobu. Choroby, chudoba, ľudia, ktorí ťa podrazia pre vlastný zisk. Možno to nevyzerá ako hrozba, lebo ju poznáme, ale je to hrozba rovnako reálna. A keď som si včera predstavila, že rodím niekde v hlučnej nemocnici, medzi cudzími ľuďmi, v špine a strese… porovnala som to s tým, že by sa naše dieťa narodilo tu, kde by prvé, čo uvidí, bola čistá obloha a oceán. A tá predstava vo mne zostala."
Marek: "Čiže hovoríš, že tu je menšia šanca prežiť, ale krajší začiatok?"
Dorota: "Nie tak celkom. Hovorím, že tu máme možnosť začať bez všetkých tých vrstiev, ktoré na nás doma tlačili – povinnosti, ľudia, spoločnosť. Tu sme sami za seba. A ak to zvládneme, dieťa vyrastie v prostredí, kde bude poznať len úprimnosť a prirodzenosť. Až neskôr, keď bude čas, sa môžeme rozhodnúť, či mu ukážeme aj svet tam vonku."
Marek si prešiel dlaňou po čele. "Vieš, že tvoja úvaha má logiku. Ale rovnako logiku má aj to, že tu nemáme lieky, nemáme istotu potravy na dlhšie roky, nemáme nič, čo by sme potrebovali, ak by prišli problémy. Tam vonku je chaos, ale aj pomoc, ktorú tu nikdy nedostaneme."
Dorota sa naňho pozrela pevne, jej pohľad bol racionálny, sústredený: "A čo ak je to práve tá pomoc, ktorá nás vždy udržiavala slabšími? Čo ak sme v tom svete zabudli, čo znamená skutočne sa starať sami o seba? Tu si všetko postavil vlastnými rukami – prístrešok, mosty, cestičky. Naučil si sa loviť, variť, chrániť. Tam by si bol znova len súčasťou systému. Tu si skutočný človek."
Marek prehltol. Tie slová ho zasiahli. Bol hrdý na to, čo zvládli. Ale zároveň vedel, že jeho racionálna stránka hovorí iné.
"A ak by si ochorela? Ak by bábätko bolo slabé? Čo potom? Budeme stáť pri ohni, modliť sa a čakať, že to prejde? To je tá sloboda?"
"Nie. To je riziko. Ale vieš čo? Život je riziko všade. Aj tam, aj tu. Rozdiel je v tom, že tu viem, za čo riskujem. Tam by som riskovala, že naše dieťa vyrastie v šialenom svete, ktorý ho zožerie ešte skôr, než začne chápať, kto vlastne je."
Ostali sedieť dlho. Deti sa smiali niekde pri osade, ich hlasy sa miešali s hukotom oceánu. Marek cítil, že Dorotina logika je neúprosná – a zároveň ho desila.
Nakoniec sa usmial, ale bolo v tom trpkosti. "Vieš, Dorota… myslel som si, že budem ten, kto ťa bude prehovárať, aby sme ostali. A ty si tá, čo ma k tomu vedie svojimi slovami. Možno máš pravdu. Ale aj tak… neviem, či sa viem zmieriť s tým, že by som navždy nechal všetko tam vonku."
Dorota mu položila dlaň na líce. "Nemusíš sa zmieriť hneď. Ani ja sa nemusím. Ale jedno viem – nech je naše rozhodnutie akékoľvek, musí vychádzať z nás, nie zo strachu. A preto sa o tom budeme rozprávať dovtedy, kým nenájdeme odpoveď, ktorá nám obom dá zmysel."
Marek jej dlaň chytil a chvíľu ju len držal. Oceán pred nimi sa rozprestieral nekonečne a pripomínal im, že čas ešte majú – no nie navždy.
- JK -