en-283. Mostíky pri úpätí útesu

Oceán sa od rána ozýval pravidelným hučaním, ale vietor bol mierny a obloha otvorená. Dorota stála pri cestičke, ktorú deň predtým spoločne vybudovali a sledovala, ako na piesku zanecháva jej krok jasnú stopu. "Aký je rozdiel," poznamenala ticho Marekovi, ktorý práve niesol zväzok lián. "Včera sme sa predierali jamami a koreňmi a dnes idem po ceste, ktorá vyzerá, akoby tu bola odjakživa."
Kael však mal už pripravený ďalší plán. "Cestičky sú hotové, ale pri úpätí útesu sú miesta, kde sa zrážková voda zbieha do malých prúdov. Ak cez ne nepostavíme mostíky, všetko sa znova rozpadne. Dnes je čas na mostíky."
Deti samozrejme zaplesali. Isla okamžite zvolala: "Budeme robiť mosty do kráľovstva!" a Mira ju napodobnila, hoci si pod mostom predstavovala skôr miesto pre svoje mušľové bábiky.
Rozdelili sa do skupín. Marek s Taronom a Nalenom mali pripraviť hrubé kláty a pevnejšie konáre. Dorota s Elarou zbierali palmové listy, ktoré mali slúžiť ako povrch mostíkov. Isla, Siven a Mira sa rozhodli, že budú "skúšobnými chodcami".
Marek cítil, že táto práca je iná. Most nie je len o pevnosti – musí spojiť dva brehy, dva svety. Kým s Taronom zatĺkal prvý kôl do vlhkého piesku, napadlo mu, že aj ich život s Dorotou je taký most. Medzi tým, čo bolo a tým, čo ešte len príde.
"Podaj mi prosím Ťa liánu," zavolal na Dorotu. Podala mu ju a ich pohľady sa stretli. Nebolo treba slov, v jej očiach videl rovnakú myšlienku.
Prvý mostík bol jednoduchý – dva kmene spojené liánami a prekryté listami. Siven sa hneď postavil na okraj a s detským krikom prebehol po ňom. Liány zavŕzgali, ale vydržali. "Je to pevné!" vyhlásil pyšne.
Kael sa usmial. "Ak most unesie deti, unesie aj nás."
Deti sa potom pretekali, kto prejde najrýchlejšie. Mira si vymyslela, že pod mostom býva "veľká ryba", ktorá hryzie každého, kto spadne. Smiech a krik sa niesol až k oceánu.
Dorota medzitým oddychovala na kameňoch a pozorovala deti. Položila si ruky na brucho a šepkala: "Možno aj naše dieťa raz pobeží po takom mostíku. Bez strachu, s úsmevom." Marek ju počul a len sa pousmial, no vnútri cítil pichnutie – vedel, že o pár dní možno týždňov budú musieť rozhodnúť, kde bude to dieťa rásť.
Do poludnia mali hotové tri mostíky. Každý bol iný – jeden z hrubých klátov, ďalší z pevne spletených lián, tretí zdobili mušle, ktoré Isla a Mira povkladali do štrbín. Deti sa po nich preháňali, skúšali, kto dokáže prejsť so zavretými očami, kto s kameňom v ruke.
Marek cítil únavu, ale aj zvláštnu hrdosť. Osada už nebola len miestom, kde sa ukrývali – začínala byť domovom, v ktorom bol poriadok a krása.
Podvečer sa všetci zhromaždili pri nových mostíkoch. Kael im ukázal, ako sa po nich bude prenášať drevo, ako sa nimi spojí osada s cestou k útesu a k záhradke. "Most nie je len o chodení," vysvetľoval. "Je to spojenie. Spojenie medzi tým, kde žiješ a tým, čo ťa živí."
Dorota počúvala a Marek si všimol, že jej oči zvlhli. Spýtal sa ju ticho: "Na čo myslíš?"
"Na to," odpovedala, "že aj my musíme raz prejsť po moste. Z tohto ostrova do toho sveta vonku. Ale… nie som si istá, či tam ten most ešte stojí."
Marek jej stisol ruku a obaja sa zahľadeli na oceán.
Keď sa obloha sfarbila do oranžova, deti ešte raz prebehli po mostíkoch a smiali sa, akoby prebiehali po ceste do nového dobrodružstva.
Ohnisko zaplápolalo, vôňa ryby sa miešala so slanosťou vzduchu a Marek s Dorotou vedeli, že tento deň im ostane hlboko v pamäti. Mosty, ktoré postavili, neboli len z dreva a lián – boli to mosty medzi ich srdcami a osudom, ktorý sa ešte len rozhodoval.
- JK -