en-260. Tichý prísľub

Oceán šumel rovnomerne, no jeho pokoj klamal. Noc bola hustá, čierna ako dno hlbín a vzduch presýtený soľou a napätím. Marek a Dorota sedeli pri ohni, jeho plamene pomaly klesali a obaja cítili, že každé zapraskanie dreva môže byť znamením, že sa z tmy vynorí niečo živé.
Dorota sa jemne posunula, aby sa pritúlila k Marekovi. Jej hlas bol taký tichý, že ho ledva počul:
"Stále sú tam."
Marek len prikývol. "Cítim to tiež."
Na obzore sa mihli oblaky, cez ktoré hviezdy svietili ako cez dierky na starom plátne. Nebo bolo jasné, ale pod útesom za ich chrbtom sa tma zdala hutnejšia, takmer tekutá.
Marek opatrne vstal. Vzal fakľu a prešiel k miestu, kde predtým chýbala palica, ktorou si značili príliv. Piesok bol rozhrabaný. Nie od vetra. Niekto tam stál a kráčal. Stopy boli čerstvé, ostré a viedli do lesa.
Dorota ho nasledovala, držala fakľu a rukou si zakrývala ústa, aby potlačila dych. "Niekto to zobral," šepla. "Prečo? Načo je im palica?"
Marek sa díval do tmy. "Na nič. Chceli nám niečo odkázať. Chceli, aby sme vedeli, že tu boli."
Vrátili sa k ohňu, ale pokoj sa už nedal nájsť. Z diaľky sa ozývalo šuchotanie listov. Nie vietor – kroky. Občas krátky, takmer nečujný pohyb, potom dlhé ticho.
Dorota sa zachvela. "Možno nás skúšajú. Chcú vedieť, kedy zaspíme."
Marek si sadol vedľa nej, položil fakľu na zem. "Tak dnes nezaspíme. Nie obaja."
Rozhodli sa striedať. Najprv Marek bdel, Dorota si ľahla, no spánok k nej neprišiel. Každé šelestnutie ju prebudilo, každý tieň sa menil na postavu.
O hodinu neskôr si všimli ďalší znepokojujúci znak. Čln bol opäť posunutý – teraz o pár metrov bližšie k vode. Piesok okolo neho niesol nové odtlačky, menšie a ľahšie, akoby po ňom kráčalo dieťa alebo niekto bosý a veľmi ľahký.
Dorota sa postavila a v očiach mala paniku. "Robia to zámerne. Najprv kúsok, teraz zas. Nabudúce ho odtiahnu celý."
Marek zovrel veslo. "Tak ďaleko to nedopustím."
Prešiel k člnu, zaryl ho hlbšie do piesku a zviazal so silnou liánou o veľký kameň. "Ak sa k nemu niekto priblíži, budeme počuť, ako sa liána trhá," povedal rozhodne, hoci cítil, že to je len tenká obrana proti neznámemu.
Noc sa vliekla. Oheň občas vyšľahol a osvetlil časť lesa. V tých zábleskoch sa zdalo, že sa medzi kmeňmi mihajú tiene. Raz Dorota zaprisahala, že videla malú postavu s dlhými vlasmi, inokedy Marek prisahal, že na okamih zbadal odlesk očí. No zakaždým, keď sa pozreli pozornejšie, bola tam len tma.
Oceán im už neprinášal útechu, jeho šum znel ako neustály šepot, ktorý im pripomínal, že sa nemajú kam skryť.
Dorota sa k nemu naklonila a zašepkala: "Cítim sa, akoby nás celý ostrov pozoroval. Nie len ľudia, ale samotné stromy."
Marek jej potichu odpovedal: "Možno je to len naše telo, čo už reaguje na strach. Ale možno… možno nás naozaj sledujú."
Krátko pred svitaním, keď sa zdalo, že tma je najhustejšia, sa z lesa ozval zvuk, ktorý zlomil aj poslednú ilúziu pokoja – hlasné zapraskanie konára, hlboké a blízke. Tentoraz to nebolo šuchnutie, ale jednoznačný krok.
Marek v okamihu stál s fakľou v ruke, Dorota za ním. Oheň na pláži za ich chrbtami zasyčal, keď ho zasiahol prudší závan vetra. Všetko stíchlo.
Zo stromov sa nič nevynorilo. Len ticho, ktoré bolo ešte hrozivejšie než samotný zvuk.
Stáli tak dlho, až sa začalo vyjasňovať. Prvé sivé pásy oblohy sa dotkli oceánu a ukázali pláž posiatu desiatkami drobných stôp, ktoré v noci nevnímali. Niektoré viedli od člna, iné sa strácali medzi skalami.
Dorota sa chytila Mareka za ruku. "Oni boli celú noc… všade."
Marek prehltol, ale jeho hlas zostal pevný. "Ešte sme ich nevideli. Ale oni už poznajú každý náš krok."
Oceán sa zablysol prvým ranným svetlom a v tej tichej chvíli obaja vedeli, že sa hra zmenila. Už nešlo o to, či tu niekto je. Išlo o to, kedy sa rozhodne ukázať.
- JK -