en-259. Tiene v piesku

Oheň praskal a z jeho iskier sa dvíhal tenký dym, ktorý sa strácal v tme. Marek sedel chrbtom k prístrešku a nepúšťal z očí okraj lesa. Dorota sedela vedľa neho, nohy mala prekrížené, ruky zaborené v piesku, akoby potrebovala cítiť pevný bod.
Vzduch bol ťažký, aj oceán sa zdal tichší než zvyčajne. Akoby čakal.
"Počuješ to?" zašepkala Dorota.
Marek naklonil hlavu. Najprv len vzdialený hukot vĺn, potom jemné zapraskanie. Mohol to byť vietor. Mohol. No v týchto chvíľach si každý zvuk niesol vlastnú hrozbu.
Zdvihol sa a prešiel k člnu. Chcel sa presvedčiť, že sa nepohol znova. V tme sa jeho obrys črtal ako temný tieň. Oheň mu osvetľoval len časť pláže, zvyšok sa strácal v hustnúcej noci.
Dorota ho nasledovala. "Je tam všetko?"
Marek prešiel rukou po trupe, skontroloval uviazané veslá, kokosové nádoby. "Zdá sa… áno." Odmlčal sa a pozrel na stopu, ktorá viedla od člna smerom k lesu. Piesok okolo nej bol zvláštne udupaný, akoby sa tam niekto dlhšie zdržiaval.
"Pozri sem," ukázal. "Nie je to len stopa. Tu niekto stál. Počkal."
Dorota stisla jeho rameno. "Sledovali nás. Vedeli, že sa vrátime."
Vrátili sa k ohňu. Ticho okolo sa stávalo dusivým. Obloha bola posiata hviezdami, no ani ich svetlo nedokázalo prelomiť čierňavu pod stromami.
"Nechápem," prehovorila Dorota po chvíli. "Ak nás chcú zastrašiť, prečo sa neukážu? Prečo len… hrajú túto hru?"
Marek si spomenul na staré príbehy, ktoré kedysi čítal – o kmeňoch, ktoré najprv skúšajú odvahu cudzincov. Ale nechcel ju strašiť. "Možno čakajú. Pozorujú, kto sme. Možno ani nevedia, čo s nami."
Dorota sa naňho pozrela. "Ale vedia, že sme tu. A že sa bojíme."
Vietor sa na okamih obrátil a priniesol so sebou iný pach – dym, no nie z ich ohňa. Slabý, takmer nepostrehnuteľný, ale Marek ho zacítil.
"Niekto, niečo páli... inde," zamrmlal. "Ďaleko, ale nie tak ďaleko, ako by sme chceli."
Dorota sa zovrela v pleciach. "Čo ak… majú svoj tábor? Možno nás už dlhšie sledujú z diaľky, keď sme prichádzali."
Marek si spomenul na stopu pri čistinke. Na ten pocit, že silueta medzi stromami nebola len zviera. Teraz to všetko do seba zapadalo. "Možno nás videli skôr, než sme ich vytušili. A možno práve teraz čakajú, čo urobíme."
Rozhodol sa spraviť ďalší krok. "Musím obísť pláž. Aspoň kúsok. Chcem vedieť, či niekto nenechal ďalšie stopy."
Dorota mu chytila ruku. "Nepôjdeš sám."
Vzali dve fakle z palmových listov a vydali sa po obvode pláže. Každý meter im pripadal dlhší než zvyčajne. Oceán šumel, ale vietor bol mŕtvy – akoby aj príroda zadržala dych.
Na severnom konci našli to, čoho sa obávali. V piesku sa ťahal pás stôp. Nie len pár krokov – celá cestička, ktorá viedla z lesa až k oceánu a späť. Niektoré stopy boli malé, iné veľké.
Dorota sa zohla a prešla po nich prstami. Piesok bol ešte vlhký. "Toto je čerstvé. Možno hodinu, možno dve."
Marek cítil, ako mu srdce búši. "Takže tu boli, kým sme sa kúpali. Možno aj potom. Možno… ešte sú."
Obaja sa automaticky obzreli k tmavej stene lesa. V tme nebolo nič, ale ich vnútro kričalo, že sa mýlia.
Vrátili sa k ohňu, sadli si tesnejšie k sebe. Plamene vrhali dlhé tiene, ktoré tancovali po piesku a menili sa na podivné tvary. Každé zapraskanie konára, každý šelest listov v nich vyvolával napätie.
Dorota položila hlavu Marekovi na plece a šepla: "Mám pocit, že sa pozeráme do prázdna… a prázdno sa pozerá späť."
Marek ju objal pevnejšie. "Nech robia čo chcú. Dnes noc prebdieme. Nebudeme ich daromnou obeťou."
Čas plynul pomaly. Hviezdy sa posúvali na oblohe, oceán narážal do brehu, ale nič iné sa nedialo. A predsa obaja cítili, že niekto tam vonku je. Človek, ktorý už pozná ich čln, ich stopu a možno aj ich mená.
Keď Dorote konečne na chvíľu oťaželi viečka, Marek si všimol ďalší detail – na mieste, kde nechal dlhšiu palicu na označenie prílivu, zrazu chýbala.
Nebola to náhoda. Niekto si ju vzal.
Oheň zapraskal, iskry sa rozleteli do tmy a ostrov dýchal s nimi. Noc sa ešte neskončila – a hra, ktorú niekto začal, len naberala na sile.
- JK -