en-258. Posunutý čln

Keď sa vracali z čistinky späť k pláži, Dorota kráčala rýchlejšie než zvyčajne. Nohy mala mokré a piesok sa jej lepil na členky, ale nevšímala si to. Stále mala pred očami tie čerstvé stopy pri jazierku – neboli to tapírie, boli ľudské.
"Marek," prehovorila tlmene, "bolo ich viac než jedna. Pozrel si si ich lepšie?"
Marek kývol hlavou, oči upreté pred seba. "Videla si, ako sa krížili? Bolo ich najmenej päť. A nevyzerali staré. Možno len pár hodín."
Dorota si zahryzla do pery. "Takže… nás sledovali?"
"Alebo sa len prechádzali," dodal Marek, no ani jemu to neznelo presvedčivo.
Pláž pred nimi sa konečne otvorila a obom sa uľavilo. Ich prístrešok bol stále na mieste, oheň vyhasnutý, ale bezpečne dohorený. No potom ich pohľad padol k člnu.
Bol inak. Posunutý.
Marek zastal. "Včera som ho nechal vyššie, nad čiarou prílivu," povedal pomaly. "Teraz je bližšie k vode. Príliš blízko."
Dorota sa mu pritisla k ramenu. "Možno príliv…?"
Marek sa sklonil a pozrel na piesok. Nebol to príliv. Vedľa člna boli jasné odtlačky bosých chodidiel. Malých aj väčších.
"Nie," odvetil. "Niečo alebo niekto ho posunul."
Dorota sa snažila dýchať pokojne, ale jej hlas sa triasol. "Chceli ho ukradnúť?"
Marek prešiel rukou po provizórnom vesle a stisol čeľusť. "Možno len skúšali, čo to je. Skúmali nás. A keď sme neboli tu, posunuli ho. Len tak, aby sme vedeli, že vedia."
Na okamih zavládlo ticho, prerušované len hukotom oceánu. Aj ten sa zdal hlasnejší, akoby bol svedkom ich strachu.
Dorota si sadla do piesku, zaborila prsty do vlhkých zrniek a pozrela na čln. "To znamená, že o nás už vedia. Že sme tu."
Marek si k nej kľakol. "A možno to znamená niečo horšie – že nás pozorovali už od chvíle, keď sme prišli."
Znovu sa obzreli k okraju lesa. Vietor sa hral s listami, odniekiaľ sa ozval krik vtáka, ale inak nič. Žiadny pohyb, žiadny tieň. A predsa mali pocit, že tam niekto stojí. Niekto, kto ich sleduje.
"Nesmú nás zastrašiť," povedal Marek napokon, akoby sa snažil presvedčiť viac seba než ju. "Musíme si udržať pokoj. Nevieme, čo chcú. Ale jedno vieme určite – už tu nie sme sami."
Dorota prikývla, ale jej oči ostali prilepené na stopách, ktoré sa tiahnuli od člna k lesu. Každá bola ako odtlačok neviditeľnej ruky, ktorá ich pomaly, krok za krokom, zatláčala do kúta.
Noc padla rýchlo. Zapálili nový oheň, no plamene im neprinášali bezpečie ako kedysi. Skôr osvetľovali ich tváre, vystavené niekomu v tme. Každé zapraskanie vetvy v lese, každý pohyb tieňa ich nútil dvíhať hlavy.
Dorota si ľahla bližšie k Marekovi, šepkala: "Nemôžem zaspať. Mám pocit, že keď zavriem oči, niekto príde."
Marek ju objal. "Tak nespime. Budeme bdieť. Spolu."
A tak sedeli pri ohni, držiac sa za ruky, zatiaľ čo oceán dýchal a stromy v diaľke šepkali. V ich dušiach rástlo napätie – vedeli, že niekto ich skúša, krok za krokom.
A tá hra sa práve začala.
- JK -