en-249. Rozhodnutie

Noc bola pokojná. Hviezdy sa rozsypali po oblohe tak jasne, že by si jeden myslel, že sa ich dá dotknúť. Marek spal len útržkovito – každých pár minút sa zobudil, pozrel na oceán a skontroloval čln, ktorý stál na kamenných oporách. Mal strach, že príliv by im mohol vziať jedinú šancu, no oceán sa tej noci správal milostivo.
Dorota sedela pri ohni, ruky mala zaborené do piesku. Nepotrebovala spať – jej myseľ bola plná obrazov budúcnosti. Videla seba, Mareka a dieťa, ako stoja niekde na mieste, ktoré si už nepamätala a predsa bolo známe. Cítila v sebe zvláštnu istotu, ale aj hrôzu, že oceán si môže všetko nárokovať späť.
Keď Marek k nej ráno prišiel, sadol si a natiahol ruku k jej vlasom. "Mala by si si oddýchnuť," povedal.
"Nedá sa," odpovedala úprimne. "Mám pocit, že dnes sa rozhodne všetko."
Prvý lúč slnka rozsvietil oceán a obaja vedeli, že viac času im neostáva. Čln bol pripravený, zásoby pripevnené, kokosové orechy naplnené vodou. Marek ešte raz prešiel všetky spoje, skontroloval liány a v duchu si priznal, že sa nikdy necítil menej istý – no zároveň nikdy viac odhodlaný.
Dorota mu podala jeden z kokosových orechov. "Vypi. Nech máš silu." Sama sa napila len trochu a zvyšok uložila späť. "Musíme šetriť od prvej chvíle."
Marek ju objal, privinul k sebe pevne, akoby sa báli, že tento dotyk môže byť posledný. "Čokoľvek sa stane," zašepkal, "už nie sme tí, čo sem prišli. Zostaneme iní, aj keby nás oceán zhltol."
Dorota mu pritlačila dlaň na brucho. "A nie sme už len dvaja."
Tlačili čln cez piesok, ich telá sa namáhali, pot tiekol po čelách, piesok sa lepil na nohy. Vlny sa postupne dostávali vyššie a Marek cítil, ako sa trup zdvíha a uvoľňuje, až napokon hladina vzala ich bremeno. Čln sa zakolísal, no držal.
Dorota sa prehupla dnu, Marek ju nasledoval a sadol si oproti nej. Vzal veslá do rúk, urobil prvý záber a čln sa pohol. Za sebou nechávali stopu vo vode, ktorá sa ihneď rozplývala, akoby si ich ostrov nechcel ani pamätať.
Plávali spočiatku blízko brehu, len aby vyskúšali, či trup vydrží. Drevo sa ozývalo, liány vrzgali, no všetko držalo. Dorota mala oči upreté na horizont, kde sa predtým mihlo svetlo.
"Tam," ukázala, "tam musíme ísť."
Marek prikývol. "Ale musíme rozumne. Oceán je dlhý a my nemáme nekonečno síl."
S každým záberom vesiel cítili, ako sa oddeľujú od ostrova. Hory sa postupne strácali, palmy sa menili na tenkú čiaru, piesok sa vytrácal v diaľke. Dorota sledovala, ako sa ich jediný domov stáva malým a v hrudi sa jej miešali spomienky s úľavou.
"Je to čudné," povedala. "Celý čas som chcela odísť a teraz, keď to robíme… cítim smútok. Ako keby kus mňa ostal tam."
Marek sa na ňu pozrel. "Aj ja to cítim. Ale nie je to smútok zo straty. Skôr ako keď sa lúčiš s niečím, čo ťa naučilo žiť. Ostrov nám dal viac, než si kedy priznám."
Dorota sa usmiala cez slzy. "Možno raz budeme hovoriť nášmu dieťaťu, že ostrov bol jeho prvý domov."
Keď sa vzdialili od brehu, oceán sa zmenil. Vlny boli vyššie, vietor chladnejší, voda temnejšia. Čln sa kolísal, ale stále držal smer. Marek cítil, ako mu ramená tvrdnú, no nemohol prestať. Každý záber bol výkrikom ich odhodlania.
Dorota sa obzerala späť, jej pohľad sa zdržal na ostrove, ktorý sa už strácal v opare. "Vidíš to?" spýtala sa potichu. "Hory vyzerajú inak. Ako keby sa na nás pozerali."
Marek krátko prikývol, bez slov. Cítil to tiež.
Slnečné lúče sa odrážali od hladiny, až museli privierať oči. Cesta bola nekonečná a zároveň krehká. V jednom okamihu Dorota natiahla ruku a chytila Marekovu, aby vedel, že nie je sám.
"Vieš, čo si želám?" spýtala sa.
"Čo?"
"Aby raz, keď budeme na bezpečnom mieste, sme sa pozreli späť a vedeli, že sme si vybrali správne. Nie preto, že sme našli civilizáciu. Ale preto, že sme sa rozhodli žiť, nie len prežívať."
Marek jej stisol prsty. "To je viac než želanie. To je sľub."
Keď sa slnko začalo skláňať, nad nimi sa obloha farbila do červena. Ostrov už nebol ich útočiskom. Vedeli, že skutočná cesta ich ešte len čaká. A že dnes urobili prvý krok k tomu, aby raz ich dieťa vyrástlo nie v zajatí, ale v slobode.
- JK -