en-245. Svetlo na horizonte

Ráno ich zastihlo nepokojné. Oceán sa ligotal v prvých lúčoch slnka a zanechával na pláži dlhé línie peny, no ani jeden z nich nevnímal krásu nového dňa. Dorota sedela na piesku, kolená mala pritlačené k hrudi a oči upriamené na horizont.
"Nebol to sen," povedala, akoby sa chcela presvedčiť. "To svetlo som naozaj videla."
Marek kráčal po pláži sem a tam, ruky zovreté v päsť. "Aj ja. Ale otázka je – čo to znamená? Loď? Ľudia? Alebo len klam oceánu?"
Dorota sa dotkla brucha, jej pohľad bol pevný. "Ak je tam nádej, musíme ju skúsiť. Nemáme čas čakať."
Dopoludnie venovali obhliadke trosiek. Marek systematicky prešiel každý kúsok, drevo skúšal rukami, kopal doň, skúmal spoje. Niektoré časti boli rozpadnuté, no iné držali pohromade. V piesku našiel aj kus lana, obmotaný riasami.
"Bude to chcieť liány a nové dosky," zamrmlal. "Ale trup sa dá opraviť. Na chvíľu. Aspoň na to, aby nás niesol."
Dorota sedela opodiaľ, zbierala drobné lastúry, ktoré sa leskli ako perly. Ukladala ich vedľa seba do tvaru kruhu. "Každá lastúra je ako rozhodnutie," povedala ticho. "Zdanlivo malá, ale spolu tvoria obraz."
Marek sa k nej naklonil. "A čo hovorí tvoj obraz?"
Dorota mu pozrela do očí. "Že naše rozhodnutie musí byť rýchle. Oceán nás nebude čakať večne."
Popoludní sa nebo zatiahlo a vzduch zhustol. Neprišla búrka, ale zvláštny, tichý tlak, akoby sa celý ostrov pripravoval na niečo. Marek niesol náruč naplavených konárov, ktoré oceán vyhodil na breh. Dorota ich viazala liánami, jej prsty boli opuchnuté, no pracovala s tvrdohlavou presnosťou.
"Máš pocit, že nás sleduje?" spýtala sa po chvíli.
"Ostrov?" Marek si utrel čelo. "Možno. Ale viac sa bojím oceánu. Vždy, keď naň pozriem, mám pocit, že vie viac než ja."
A práve vtedy sa ozvalo hlboké, dunivé šplechnutie. Obaja sa strhli a obrátili k vode. V diaľke, len na okamih, sa nad hladinou vynoril vysoký tmavý chrbát – niečo medzi skalou a živým telom – a okamžite zmizol. Oceán sa uzavrel, akoby tam nič nikdy nebolo.
Dorota zalapala po dychu. "To nie je len voda. Nikdy to nebola len voda."
Marek mlčky prikývol.
Podvečer priniesol ďalšie znamenie. Keď slnko začalo klesať, na horizonte sa znovu objavilo svetlo. Tentoraz jasnejšie, stabilnejšie – určite nie odraz slnka. Dorota vstala, srdce jej bilo až v hrdle.
"To je ono! Marek, to je loď!"
Marek zúžil oči. "Možno. Ale môže to byť aj pasca. Spomeň si, čo všetko sme tu už videli – tiene, klamy, obrazy. Čo ak je to len ďalší spôsob, ako nás ostrov skúša?"
Dorota ho chytila za ruku. "A čo ak je to jediná šanca? Ak sa rozhodneme čakať, môže byť preč."
Ich rozhovor prerušil náraz vĺn. Oceán sa zdvihol vyššie, vlna ich zaliala až po kolená, akoby ich varoval. No keď voda opadla, v piesku zostal nový predmet – kus dosky, ktorý nepatril k ich troskám. Bol pevnejší, novší.
"Pozri," ukázala Dorota. "To je z tej lode. Je blízko."
Marek vzal dosku do rúk, v očiach mal napätie. "Ak je to pravda… máme dôkaz."
Večer padol rýchlo, obloha zčernela a na horizonte svetlo stále žiarilo, akoby ich volalo. Dorota a Marek sedeli pri ohni, medzi nimi kus dosky, ktorý našli.
"Zajtra sa rozhodneme," povedal Marek, hoci vedel, že rozhodnutie už padlo v ich srdciach. "Buď opravíme loď a vydáme sa k nim… alebo to necháme tak."
Dorota sa naňho pozrela, oči jej žiarili vo svetle plameňov. "Nemáme čo nechať. Buď pôjdeme, alebo tu zomrieme. A ja nechcem, aby naše dieťa poznalo len tento ostrov."
Marek jej stisol ruku. "Tak zajtra. Zajtra sa vydáme do oceánu."
Za ich chrbtami sa ozval hlboký, ťahavý zvuk – niečo medzi spievaním a kvílením. Obaja sa otočili, ale na pláži nebolo nič. Len oceán, ktorý sa v mesačnom svite ligotal ako obrovské oko.
- JK -