en-244. Noc pri oceáne

Na pláži sa usadili, akoby tam patrili odjakživa. Nočná obloha sa nad nimi otvorila do nekonečna, hviezdy sa odrážali v pokojnej hladine oceánu a ich svetlo sa miešalo s oranžovým svitom dohasínajúceho západu. Dorota sedela na piesku, prsty mala zaborené do jemných zrniek a pohľad upierala na trosky člnu.
"Počúvaš ten zvuk?" zašepkala.
Marek prikývol. Oceán šumel, no inak než inokedy. Nebol to len hukot vĺn – bol to hlboký, nepretržitý dych. Akoby rozprával v reči, ktorú ľudia nikdy nemali poznať.
Marek prešiel k trupu lode a skúmal ho rukami. Drevo bolo nasiaknuté, napuchnuté, no stále držalo pohromade. V niektorých miestach bolo potrebné dosky upraviť, iné stačilo stiahnuť liánami a vystužiť. "Dá sa s tým niečo urobiť," povedal nakoniec, "ale bude to tvrdá práca. A budeme musieť nájsť, čím to opravíme."
Dorota ho sledovala, ruky mala položené na bruchu. "Bojím sa, Marek. Čo ak sa oceán obráti proti nám? Už raz nás skoro pohltil."
Marek k nej prišiel a sadol si vedľa nej. "Oceán je nepriateľ, ale aj cesta. Nemáme inú možnosť. Nemôžeme tu zostať."
Ich slová sa stratili v šume vĺn, no Dorota cítila, že v ňom niečo odpovedá – krátke šplechnutie, hlbší tón, akoby samotný oceán načúval.
Neskoro v noci ich prekvapil zvláštny zvuk. Nie vietor, nie príboj, ale tlmené búchanie – akoby niečo narážalo do trupu lode.
Marek vstal, vzal kus dreva ako zbraň a pomaly pristúpil bližšie. Voda sa leskla v mesačnom svetle. A tam, v plytčine, sa mihla postava. Nie človek, skôr tieň. Znova buchlo, tentoraz silnejšie.
"Dorota!" zvolal, "drž sa vzadu!"
No Dorota už stála, oči mala upreté na oceán. "To nie je tieň… to je niečo živé."
A naozaj. Z vody sa vynoril obrovský korytnačí pancier, lesklý a obrastený riasami. Zvieratá ich doteraz sprevádzali len v diaľke, no toto prišlo až k nim. Zastalo pri trupe, akoby skúmalo loď.
Chvíľu obaja mlčali, kým Dorota zašepkala: "Možno je to znamenie. Možno oceán… nám posiela pomoc."
Marek zovrel drevo, ale pomaly ho spustil. Korytnačka sa potopila a zmizla v tme. Na vode zostali len kruhy, ktoré sa pomaly rozšírili až k brehu.
Po tom incidente si sadli k ohňu, ktorý Marek zapálil zo suchých vetiev. Plamene tancovali a osvetľovali ich tváre.
"Cítim, že niečo príde," povedala Dorota, oči mala zaliate tieňmi ohňa.
Marek sa na ňu pozrel a pohladil ju po ruke. "Čokoľvek to bude, budeme spolu."
"Spolu," zopakovala Dorota, a položila jeho dlaň na brucho. "A už nikdy sami."
Ich ticho prerušil len oceán, ktorý sa valil neprestajne. Tentoraz však jeho zvuk nebol hrozivý – bol skôr ako uspávanka.
Tesne pred svitaním sa obloha začala sfarbovať do sivej. Marek spal len krátko, Dorota vôbec. Sledovala, ako oceán dýcha a v jej mysli sa miešali otázky – či ich pustí, či dieťa prežije, či tento čln, opravený ľudskými rukami, unesie ich osud.
A vtedy, keď prvé lúče slnka roztrhli noc, sa na horizonte objavilo svetlo – slabé, mihotavé, akoby fakľa alebo oheň na palube niečoho vzdialeného.
"Marek," šepla a potriasla ním. "Pozri tam!"
Marek otvoril oči, zažmúril a potom sa prudko postavil. "Loď… alebo len prelud?"
Svetlo na horizonte pohaslo, ale stopa po ňom zostala v ich srdciach.
- JK -