en-239. Búrka pod horou

Obloha sa rýchlo menila. Svetlo, ktoré ešte pred chvíľou z diaľky ukazovalo smer, sa stratilo v ťažkých mračnách. Vietor naberal na sile a prinášal so sebou vôňu soli a ozónu. Dorota sa pritúlila k Marekovi, jej kroky sa spomaľovali, no nevzdávala sa.
"Príde búrka," povedal Marek, pozrel k obzoru. Mraky sa valili ako čierna rieka ponad hory. "Musíme nájsť úkryt, inak nás tu roztrhá."
Chlapec kráčal pred nimi, bosé nohy sa mu zabárali do mokrej pôdy. Ani sa neobzeral. "Úkryt je blízko. Les ukáže cestu, ak ho budete počúvať."
Popoludnie sa zmenilo na chaos.
Prvé kvapky dažďa dopadali ťažko, studené ako kamene. Potom sa spustil lejak – hustý, nepreniknuteľný. Stromy sa ohýbali pod náporom vetra a ich koruny narážali do seba s dunením, akoby medzi nimi bojovali.
Marek ťahal Dorotu vpred, jej vlasy sa lepili na tvár, ruky mala zovreté okolo brucha. "Ešte chvíľu, vydrž!" kričal cez hukot vetra.
"Nemôžem…" vykríkla, ale jej hlas zanikol v hromobití.
Chlapec sa zrazu stratil z dohľadu. Marek sa obzrel a zbadal ho stáť pri skalnej stene, z ktorej viseli dlhé liány. Voda po nej stekala ako malé vodopády. "Sem!" zakričal chlapec.
Za stenou našli prasklinu v skale – úzku, ale dosť veľkú na to, aby sa cez ňu pretlačili dnu. Vnútri bola dutina, jaskyňa, kde voda kvapkala zo stropu, no vietor a dážď sa sem nedostali.
Dorota sa zrútila na zem, trasúc sa od zimy a vyčerpania. Marek si okamžite vyzliekol košeľu a prikryl ju. Potom rozlomil pár suchých konárov, ktoré našiel v kúte a s kamienkom, ktorý ešte slabo žiaril, založil malý oheň.
Plamene zažiarili a ich svetlo odhalilo steny jaskyne – pokryté kresbami.
Dorota otvorila oči, jej pery sa zachveli. "To… to sú obrazy."
Na stenách boli vyryté postavy – muži a ženy, malé lode na vlnách, ohromná hora, ktorej vrchol sa dotýkal oblohy. A medzi všetkými výjavmi znova a znova jeden symbol – kruh, v ktorom stálo dieťa.
Marek prešiel prstami po jednej línii. "To je tá istá značka, čo sme videli v osade."
Chlapec prikývol. "Je to proroctvo. Každý, kto príde, má svoje dieťa. A dieťa nesie rozhodnutie."
Dorota sa schúlila do Marekovho náručia. "To znamená… že ostrov čakal na nás?"
"Možno nie na nás," povedal chlapec ticho, "ale na to, čo nosíš v sebe."
Búrka zúrila vonku. Dunenie hromov sa miešalo s hukotom dažďa, ktorý padal ako oceán z neba. Voda sa liala cez otvor do jaskyne, stekala v úzkych potôčikoch po podlahe.
Marek pevne držal Dorotu. "Nesmieš tomu veriť," povedal rozhodne. "Nesmieš veriť, že naše dieťa patrí ostrovu."
Dorota mu pozrela do očí – v jej pohľade bola únava, ale aj strach. "Ale čo ak to tak je? Čo ak je to dôvod, prečo sme tu?"
Chlapec sedel pri ohni a jeho tvár osvetlená plameňom vyzerala staro aj mlado zároveň. "Ostrov si vždy vyberá. Ale vy môžete vzdorovať. Cena však bude vysoká."
Večer sa niesol v napätí.
Búrka neustupovala, ale v jaskyni bolo teplo a oheň im dával aspoň ilúziu bezpečia. Marek si sadol k stene a pozoroval kresby. Každá vyzerala, akoby ju kreslili iné ruky, akoby generácie za sebou odovzdávali ten istý príbeh.
Dorota pri ňom odpočívala, jej dych bol plytký, ale pokojnejší. Marek ju hladil po vlasoch a v duchu si sľuboval, že ju ochráni – nech to stojí čokoľvek.
Chlapec vstal a pristúpil k nim. Jeho pohľad bol vážny. "Zajtra, keď búrka skončí, musíme ísť k hore. Tam sa pravda ukáže. Tam sa rozhodne, či zostanete alebo odídete."
Marek sa mu pozrel do očí. "A ty? Čo bude s tebou?"
Chlapec sa pousmial – smutne, ako niekto, kto už pozná svoj osud. "Moja cesta končí pri hore. Lebo tam začala."
- JK -