en-224. Medzi dvoma pravdami

Ráno sa na pláži prebúdzalo pomaly, takmer neochotne. Slnečné lúče sa ešte len predierali pomedzi mračná, ktoré cez noc prišli od oceánu a ich sivé tiene sa tiahli po piesku ako rozliate atramentové škvrny. Marek otvoril oči, zacítil chladný závan vetra a na okamih mu trvalo, kým si uvedomil, kde je. Dýchanie Doroty pri ňom bolo pokojné, hoci vedel, že to nie je spánok bezstarostného človeka – skôr akési dočasné stiahnutie sa pred realitou.
Posadil sa a pozrel smerom k ohnisku. Plamene už len tlely, no dym sa ešte zdvíhal k oblohe. Iruwa, starenka, stála chrbtom k nemu, hlavu mala mierne sklonenú a spolu s Arovenom, mladíkom, triedili rôzne predmety a zásoby. Kokosové orechy poukladané v košíku, úhľadne zviazané zväzky sušených rýb, hrubé plátky palmových listov, akoby pripravené na zabalenie ďalšieho jedla. Aroven sa pohyboval rýchlo a presne, občas sa načiahol po dlhý kus liány alebo po ostrý kus mušle, ktorým odrezával prebytočné vlákna.
Marek chvíľu len sledoval ich prácu, ale potom si spomenul na včerajšiu noc. Na tie dve rozdielne verzie, ktoré od Iruwy počul. Najprv tvrdila, že ich sem poslal starec – "Vie, že tu ste. Vie, že vám môžem pomôcť." A potom, o niekoľko hodín neskôr, s absolútnou istotou povedala, že "On by vás nikdy neposlal. Nikdy by vás neposlal." Tá nelogickosť ho zožierala.
Pomrvil sa, pomaly, aby neprebudil Dorotu a pohľadom zamieril k nim. Piesok mu chladil chodidlá, dym z ohňa ho jemne štípal do očí. Keď sa pozeral dostatočne dlho, starenka sa k nemu nakoniec otočila, akoby to cítila.
"Ráno," povedala bez úsmevu, ale ani bez nevraživosti.
"Ráno," odvetil Marek a bez zbytočných okolkov prešiel k veci. "Chcem sa ťa na niečo spýtať."
Iruwa prikývla, no jej ruky sa nezastavili – stále triedila kokosové orechy podľa veľkosti, akoby bolo dôležité, aby každý mal svoje miesto.
"Včera si povedala dve rôzne veci," začal Marek pomaly. "Najprv, že nás sem poslal starec. Potom, že by nás sem nikdy neposlal. Čo z toho je pravda?"
Mladík na okamih prestal pracovať, ale ani sa neotočil. Len nepatrne spomalil pohyb rúk.
Starenka si utrela dlane o bok plášťa a pozrela mu priamo do očí. Jej pohľad bol tvrdý, ale neuhýbal. "Oboje je pravda," povedala.
Marek sa zamračil. "To sa navzájom vylučuje."
"Nie, ak vieš, ako rozmýšľa ten muž," odvetila ticho. "Keď som povedala, že vás sem poslal, myslela som tým, že jeho rozhodnutia vás sem doviedli. Že jeho činy, jeho slová, jeho spôsoby… vás dostali až sem. Možno to nebolo úmyselné, možno to nebola priama vôľa, ale… keby robil iné veci, dnes by ste tu neboli. To je ten spôsob, akým vás sem poslal."
Marek prehltol, ale mlčal. Iruwa pokračovala: "Keď som povedala, že by vás sem nikdy neposlal… myslela som tým, že dobrovoľne, vedome, z čistej vôle, by vás k nám nikdy neposlal. On chráni svoj piesok, svoju stranu oceánu. Cudzinci sú pre neho hrozba. A vy ste pre neho ešte väčšia – pretože viete veci, ktoré iní nevedia."
Jej hlas zjemnel, ale oči ostali tvrdé. "Takže… v istom zmysle vás poslal. A v inom by vás nikdy neposlal. A oboje je pravda."
Marek sa nadýchol, chcel jej povedať, že starec už nič neposiela, nič neplánuje… ale včas si to rozmyslel. Nie teraz. Nie tu, keď ešte nevedel, čo by tá správa vyvolala.
"Rozumiem," povedal nakoniec, aj keď v skutočnosti cítil, že rozumie len na polovicu.
Iruwa sa opäť otočila k svojim zásobám. "Tak rozumieš dosť na to, aby si vedel, že pravda je vždy zrnko ukryté v piesku. A ten piesok treba odhrnúť opatrne, inak sa rozsype."
Celé dopoludnie sa nieslo v monotónnej práci. Aroven občas vybehol k okraju lesa, vracal sa s ďalšími listami alebo kokosmi, Iruwa viazala zväzky sušených rýb. Dorota sedela opodiaľ, sledovala ich a Marek si všimol, že je bledšia než zvyčajne.
Keď slnko začalo klesať a tiene sa predlžovali, zásoby boli zoradené do niekoľkých úhľadných kôpok. Kokosy, sušené ryby, dlhé kusy lián, ostré mušle a veľká hromada palmových listov.
Večer pri ohni už všetci mlčali. Až Dorota prerušila ticho. Jej hlas bol pokojný, ale bolo v ňom cítiť únavu, ktorá už presahovala bežné vyčerpanie: "Chcem, aby ste ma rozviazali."
Iruwa sa na ňu pozrela ponad plamene. "Nie je to len pre tvoju ochranu, ale aj pre moju."
"Nie," Dorota pokrútila hlavou a ukázala pohľadom na brucho. "Som tehotná. A toto mi nepomáha. Sťahuje mi ruky, ťažšie sa mi dýcha, ťažšie hýbe. Ak vám ide o to, aby som bola schopná sa hýbať a fungovať… tak toto mi to znemožňuje."
Aroven sa nepatrne pohol, jeho pohľad skĺzol k matke, akoby čakal na jej reakciu.
Marek stisol pery, ale nepovedal nič. Len sa pozrel na Iruwu s tichým očakávaním.
Starenka sa na chvíľu dívala do ohňa. Potom vzdychla, natiahla sa po jeden z nožov z mušle a pomaly, veľmi pomaly, prešla k Dorote. Bez slova jej prerezala liánu, ktorá jej zväzovala zápästia. Vlákna sa roztrhli a Dorota si uvoľnila ruky, na ktorých zostali červené odtlačky.
"Dobre," povedala Iruwa ticho. "Ale nezabúdaj, že sloboda tu má inú cenu, než si myslíš."
Dorota si pošúchala zápästia, ale neodpovedala. Marek ju pozoroval a cítil, že tento okamih – akokoľvek malý – bol ich prvým krokom k tomu, aby získali späť aspoň kúsok kontroly nad týmto nepredvídateľným miestom.
Oheň praskal, oceán šumel a nad plážou sa spúšťala noc, ťažká a plná nevyjasnených právd.
- JK -