en-219. Pozri sa na mňa

Loďka sa pomaly blížila k pobrežiu. Dorota sedela vzadu, kým mladý chalan stál pevne v strede a vesloval s takou ľahkosťou, že loď prelietala cez vlny, akoby sa ich ani nedotýkala. Vlny sa lámali na bokoch člna, ale ten nestratil rovnováhu. Jeho ruky sa hýbali presne, rytmicky, akoby to robil celý život.
"Ako to robíš?" zašepkala Dorota, stále ohromená. "Veď ten príboj je silný, vietor ide proti…"
Nedokončila vetu. Práve vtedy zazrela Mareka.
Zviazaný o palmu. Jeho telo bolo skrčené, hlava spadnutá dopredu, ruky zaviazané za chrbtom a nohy pevne spútané.
"Čo to má znamenať?" vybuchla. Otočila sa k mladíkovi, ktorého tvár ostala nečitateľná, ale v očiach sa mu niečo mihlo – ľútosť? Hnev? Smútok?
"Čo mu robíte? Prečo je tam takto?" Dorotin hlas naberal ostrosť. "Ty si ho zviazal? Alebo tá stará?! Prečo?!"
Mladík neodpovedal. Len stisol pery, hlbšie zabodol veslo do vody a ešte raz precízne obrátil loď do posledného záberu, čím bezpečne preniesol trup cez najväčšiu vlnu.
"Povedz niečo!" zakričala. "Ja čakám dieťa! Čakám jeho dieťa! Rozumieš?"
Zavládlo ticho. Mladík neotočil hlavu. Ale jeho ruky sa na chvíľu zastavili. A práve vtedy uvideli, čo sa deje na pláži.
Stará žena, zhrbená a desivo tichá, pristúpila k Marekovi s kokosovou škrupinou v ruke. Bez váhania mu vyliala obsah priamo do tváre. Marek sa mykol, zakuckal a prudko otvoril oči.
Dorota sa postavila v loďke, balansujúc, ruky zovreté v päsť. "Marek!"
Na pláži to zrejme nepočuli.
Stará žena mu dala tvrdú facku. Dorota vykríkla.
"To nie… to nemôže byť pravda…"
Marek sa prebral úplne, zmätok v očiach. Stará ho začala odväzovať a pomaly ho potiahla k veľkému ohnisku, ktoré už celý deň žiarilo neprirodzeným svetlom. Jeho kroky boli neisté, zranené zápästia, odreté členky, pot na čele.
Dorota sa obrátila k mladíkovi, ktorý práve loď priblížil k plytkej vode. Jej tvár bola bledá, no v očiach sa zračil hnev.
"Pusti ma," zasyčala. "Teraz!"
Mladík vystúpil prvý a načiahol ruku, aby jej pomohol.
Dorota ho sotila. "Dotkni sa ma ešte raz a prisahám, že ti niečo urobím."
Rozbehla sa smerom k pláži.
"Dorota!" zvolal mladík, prvýkrát vyslovil jej meno, ale ona sa už náhlila, mokrý piesok jej bránil v krokoch, ale srdce jej bilo ako zvon.
Marek stál pri ohni, tvár unavená, ale keď ju zbadal, jeho oči sa rozšírili. Urobil krok vpred, ale stará žena ho chytila za ruku.
Dorota pribehla len pár metrov od nich. "Čo mu robíte?! Prečo ho mučíte?! Povedzte mi niekto, čo to má znamenať!"
Mladík ju dobehol a chytil za lakeť.
"Pusti ma!" kričala, zápasila s ním, ale nevládala. Vyčerpalo ju všetko. Dni na vode, šok, únava, tehotenstvo, ktoré sa začínalo čoraz viac prejavovať.
Mladík ju však pevne držal. "Musíš ísť za ňou."
"Nie! Nechajte nás na pokoji! Čo je to za miesto? Prečo nás týrate? Chcete nás zabiť?!"
Zápas trval krátko. Dorota, aj keď odhodlaná, nevládala vzdorovať. Mladík ju dovliekol až k starej žene.
Stará sa obrátila. Jej oči boli bez farby, ako zhasnuté uhlíky, tvár zjazvená a suchá ako kôra stromu. Dorota sa zachvela.
A vtedy… ich oči sa stretli.
Marek, obhorený, unavený, so zaschnutou krvou na líci a Dorota, so slzami v očiach a roztrasenými rukami, pozreli jeden na druhého.
Bolo v tom všetko.
Strach. Láska. Otázky. Bolesť.
Život, ktorý čakal.
- JK -