en-212. Na prahu nového ostrova

Svetlo ranného úsvitu roztrhlo tmu ako ostrá čepeľ. Dorota sa prebrala k činu ako prvá – trasúc sa, oblečenie mala nasiaknuté slanou vodou, tvár zlepenú pieskom a vlasy zlepené do chumáčov. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že to nie je sen. Ležala na pláži, obkolesená jemným bielym pieskom, zatiaľ čo vlhké vlny ešte občas jemne olizovali jej nohy. Vedľa nej, otočený na bok a stále s očami uprenými na oceán, ležal Marek.
Zdvihla sa do sedu, telo ju bolelo, no nič nebolo zlomené. Ticho. Nečujné ticho – len šum vetra a tiché dýchanie Mareka.
Po pár minútach sa prebudil z letargie aj on. Pomaly sa posadil, priložil si ruky k hlave, akoby si chcel utíšiť hukot oceánu, ktorý mu ešte stále znel v ušiach.
"Žijeme," zašepkal.
Dorota len prikývla. Bez slov.
Pred nimi sa rozprestierala nová krajina – ostrov, ktorého prvý dotyk im zachránil život. No nevyzeral nijako pohostinne. Po ľavej strane sa dvíhal obrovský útes, ostrý, skalnatý, s takmer kolmými stenami, ktoré sa tiahli možno tridsať metrov do výšky. Bol to akoby prírodný múr, ktorý chránil vnútro ostrova pred vetrami a návštevníkmi.
"Tam sa hore nedostaneme," skonštatoval Marek, keď sa k nemu Dorota priblížila a obaja mlčky pozorovali masív, ktorý sa nad nimi dvíhal.
"Ani by som to neskúšala," odvetila Dorota. "Aj keby sme mali silu."
Obaja vedeli, že ich sily sú na dne. No v tej chvíli sa ozvalo niečo dôležitejšie než vyčerpanie – potreba skontrolovať, čo im ostalo.
Marek si rozopol šnúru okolo hrude a zhodil zo seba premočený provizórny vak. Boli v ňom len tri veci: jeden zatvorený multifunkčný nožík, krátky kus látky a šnúra – asi dva metre, spletená z lián. Všetko nasiaknuté vodou, ale celé.
"Zázrak," zamrmlala Dorota.
"Ten nožík nám zachráni život. Možno aj viackrát," dodal Marek.
Následne sa rozhodli neodchádzať ďaleko. Telo protestovalo, vietor bol síce mierny, ale chladný. Rozhodli sa prečesať len okolie pláže – do hĺbky ostrova nevkročia. Ešte nie. Pôda za plážou sa mierne dvíhala, prechádzala do kríkovitého porastu a potom pokračovala hustejším lesom. Príliš husto. Príliš neznámo. A po noci v boji s príbojom v nich ešte zúril strach.
Pláž samotná bola zvláštna – dlhá, mierne prehnutá do tvaru kosáka, piesok jemný a biely. Občas v ňom zanechávali stopy vtákov – vtáky! Niečo živé. Videli ich občas preletieť ponad útesy, ale nebolo možné zistiť, kde majú hniezda. Príboj tu bol miernejší, vlny sa lámali o piesok, ale už bez hnevu, bez kriku. Len ako pokojné dýchanie spiacej obludy.
Objavili zopár mušlí, jeden morský krabík sa pokúsil ukryť pod naplaveným drevom. Dorota si ho len mlčky všimla, ale nechali ho ísť. Dnes áno...
Keď prišiel večer, unavení a hladní, vedeli, že musia skúsiť zapáliť oheň. Kresadlo v nožíku sotva vydalo iskru. Trvalo im takmer hodinu, kým vôbec našli sušinu. Dorota sa triasla, Marek klial ticho do seba.
"Ak nezapálime nič, bude nám zima. A v noci môžu prísť zvieratá," šepkala Dorota.
"Musíme to zvládnuť."
Ich prsty boli unavené, prasknuté, popukané od soli. Trvalo to, až kým zrazu – iskra. Maličký plamienok. A potom ďalší. Sušinu obmotali okolo najtenšieho dreva, Marek ju zakryl rukami, chránil pred vetrom.
Zrazu – plameň sa chytil.
"Máš to!" zakričala Dorota.
Obaja sa zvalili k ohňu, akoby to bol svätý oheň na konci sveta. Pozorovali ho, ako sa rozhára, ako sa ticho pohybuje v rytme dňa, ktorý končil.
"Sme tu. Nevieme kde, ale sme tu," povedala Dorota.
"A máme oheň. A seba," dodal Marek.
Noc padala pomaly, z oblohy sa vytratili zvyšky ružovej žiary a krajina ostala zahalená v jemnej tmavej modrej. Nevedeli, čo ich čaká, ale vedeli, že tento oheň je začiatkom niečoho nového. Prvej noci na neznámom ostrove. Noci, ktorú – ak Boh dá – prežijú.
- JK -