en-210. Na dosah

Zobudili sa do iného sveta.
Nie preto, že by sa niečo zásadne zmenilo – oceán bol stále modrý, čln rovnako vrtký, vzduch vlhký – ale niečo v ňom vibrovalo. Nový zvuk. Neznámy, no podvedome známy. Marek otvoril oči ako prvý a ostal ležať. Počúval. Bolo to ako dunenie, ale nie z neba. Nie hrom. Skôr... tlkot srdca krajiny.
Dorota sa pohla a otvorila oči takmer naraz s ním. Ani sa nepozdravili. Len sa započúvali. Zvuk sa niesol vzduchom, tlmil sa medzi vlnami, ale neklamal.
"To je príboj," povedal Marek potichu.
Dorota prikývla. "Už sme blízko."
Až teraz sa otočili. A uvideli ho.
Útes už nezakrýval pás ostrova ako predtým. Teraz sa odhalila jeho dĺžka, šírka, výška. Pobrežie vystupovalo zo slanej hmly, ako keby sa celý ostrov rozhodol konečne ukázať svoju tvár. A s ním – ten príboj. Snehobiele hrebene vĺn sa lámali o neviditeľné plytčiny, vytvárali penu, šum, hnev.
"To je silné," šepkala Dorota.
"A vietor..." Marek sa narovnal, nechal si rozfúkať vlasy do tváre. "Fúka nám priamo oproti."
Skutočne – vietor sa zdvihol už nadránom a teraz bol silný, chladný, protivný. Namiesto toho, aby im pomáhal, ich brzdil. Každé veslo, každý záber bol ako zápas. Ako krok v piesku. A ostrov sa približoval len veľmi pomaly.
Marek sa postavil a prebral veslá. Zaprel sa nohami o okraj člna, zohol chrbát a začal ťahať. S námahou. Bez slova. Dorota si sadla zaňho, sledovala ho, pomáhala mu držať smer, upravovala polohu člna podľa vĺn. Ale neprehovárali. Nie preto, že by nechceli. Ale preto, že ich slová sa stratili medzi vetrom.
Dopoludnie sa nieslo v napätí. Ostrov sa už zdal blízko. Videli detaily – zelené pásy vegetácie nad útesom, výbežky, miesta, kde sa zdalo, že by sa dalo pristáť. No zároveň sa zdalo, že je stále rovnako vzdialený. Vietor ich stále tlačil späť. Oceán ich zadržiaval ako brána, ktorá ešte nechce pustiť.
Dorota držala palubu, kontrolovala zásoby, ale ich sa dnes nikto ani nedotkol. Ani jeden kúsok ryby, ani jeden dúšok vody. Brucho jej jemne napínalo kožu, ale ani to jej nepovedalo, že má jesť. Strach bol silnejší. Ovládal žalúdok, myšlienky, pocity.
Marek sa nevzdal. Vesloval celé hodiny. Potil sa, chrbtom mu tiekla voda, pery mal suché, ale nepil. Nezastavil. Len raz, keď mu vypadlo veslo, zaklial a chvíľu len dýchal, tvár zaborenú v dlaniach.
"Prepáč," povedal potom.
"Nič sa nedeje," šepla Dorota. "Len... dýchaj."
A tak pokračovali. V tichu. V námahe.
Popoludnie prišlo a ostrov bol bližšie. Zreteľne. Už rozoznávali stromy. Palmy. Už videli medzery medzi skalami, ktoré mohli byť zátoky. Ale vlny boli silnejšie. A vietor stále proti nim. Už to nebol len odpor. Bol to zámer. Ako keby ostrov chránilo niečo neviditeľné. Niečo, čo skúšalo ich vôľu.
"Myslíš, že tam vôbec môžeme pristáť?" spýtala sa Dorota, ale hlas mala slabý.
"Neviem," povedal Marek. "Ale nemáme inú možnosť."
Znova sa ozval príboj – hlasnejšie, bližšie. Už to nebol len šum. Bol to rev. Ako keby sa na pobreží nahromadilo tisíc koní, ktoré dupali vo vlnách a čakali na signál.
A potom, pred západom slnka, sa niečo zmenilo.
Vietor sa obrátil.
Nie náhle. Ale pomaly. Smer vetra sa zmenil. Prestal ich tlačiť späť a namiesto toho ich začal tlačiť vpred. Nie prudko. Ale dosť na to, aby čln pocítil jeho silu.
"Marek," povedala Dorota a ukázala rukou vpred. "Myslím, že... nás to začína niesť."
Marek prestal veslovať. Držal veslá vo vode, aby udržiaval smer, ale už neodporoval. Západné slnko zalialo oceán teplým zlatom a čln sa pomaly, takmer slávnostne, začal hýbať k ostrovu. Príboj hučal, vlhkosť stúpala, vzduch bol ťažký a napätý.
"Začína to," zašepkal.
"Už to nespomalíme," povedala Dorota.
"Nie. Teraz už nie."
Vlny sa lámali hlasnejšie. Útes bol takmer nad nimi. A niekde za ním sa rozprestierala zem. Možno bezpečie. Možno nie. Ale niečo. Niečo, čo ich volalo.
Noc padala pomaly. Obloha sa menila na fialovú, na čiernu, hviezdy sa rozožínali jedna po druhej. Ale príboj nezaspával. Práve naopak.
Začal ich vťahovať.
A vtedy, v tej chvíli, keď sa čln začal unášať vlnami k ostrovu, sa príbeh tohto dňa skončil.
Zajtra...
Zajtra bude boj.
Ale dnes ešte dýchali. A vedeli, že už niet cesty späť.
- JK -