en-163. Dve strany ostrova

Nový deň sa narodil potichu. Bez fanfár a búrok, len s jemným dotykom slnečných lúčov, ktoré sa zošmykli po listoch paliem a opreli sa o steny jaskyne ako starý priateľ. Dorota sa prebudila medzi vôňou listov a tichom, ktoré už poznala ako domov. Zívla, natiahla sa a jej ruka automaticky skĺzla k brušku. Bola tam. Tichá prítomnosť nového života, ktorý rástol medzi ich nádejou.
Marek bol preč. Už druhý deň. No Dorota necítila úzkosť. Nie takú, aká by ju zlomila. Bola to len prázdnota v priestore, kde obvykle dýchal. Prázdno medzi slovami. Prázdno medzi dvoma dlaňami, ktoré sa nechytia. Ale vedela, že je na opačnej strane ostrova. Že robí, čo je treba.
Najprv sa postavila k záhradke. Opierajúc sa o barlu prešla mäkkou pôdou až k záhonom. Zálievka sa stala každodenným rituálom, akýmsi ranným rozhovorom s ostrovom. Poliala klíčky banánovníkov, divokú papáju i tie zvláštne oriešky, čo vyzerali, akoby ich vetry zaniesli z iného sveta. Nevedela, či niečo vyrastie. Ale aj dnes im poslala nádej.
Zastavila sa. Pozrela k oblohe. Usmiala sa. "Dúfam, že ty si dnes pil," zamrmlala do ticha, akoby Marek mohol počuť jej myšlienky.
Potom sa pustila do čistenia jaskyne. Palmové lístie, ktoré slúžilo ako podložka, už stratilo pružnosť. Pomaly, s opatrnými pohybmi, vymieňala staré za nové. Lístie zbierala dopoludnia – oprela sa o kmeň, nechala slnko dopadnúť na ramená, a nožom z mušle odrezávala tie najširšie, najzdravšie. Práca bola pomalá, ale rytmická. Liečila.
Popoludní sa rozhodla vyčistiť jazierko pod skalou. Napadalo do neho množstvo lístia a nečistôt. Zohla sa, po kolená vo vode, rukami preosievala hladinu a odstraňovala to, čo tam nepatrilo. Každé pohybovanie prstami v chladnej vode jej pripomínalo, že je stále tu. Stále silná. A že to, čo budujú, má zmysel.
Neskôr ešte vyčistila jazierko aj na útese pod jaskyňou. Bolo menšie, ale v krízových dňoch im už zachránilo život. Zhodila listy, vyčistila okraje, postavila nový žliabok z kôry, ktorým mala dažďová voda lepšie tiecť dovnútra. Bola pyšná. Sama. A predsa – s ním v každej myšlienke.
Na druhej strane ostrova, kde bol piesok hrubší a vietor slanší, Marek celý deň nepoľavil. Lovil. Najprv v zátoke vytiahol tri ryby – striebristé, ťažké, takmer sa mu vytrhli z ruky. Potom išiel hlbšie k prielivu, kde medzi kameňmi našiel niekoľko krabov. Švihy oštepom, rýchle kroky, dlhé čakania. Všetko akoby plynulo bez času, bez slov.
Po úlovku ich očistil, naporcoval a pripravoval na konzerváciu. Základom boli listy a soľ – pomalé sušenie, tak ako už skúšali. Marek vynášal kamene, opieral ich o steny, viazal ryby do zväzkov. Práca bola tvrdá, no hlava čistá. Všetko, čo robil, bolo pre ňu. Pre nich. Pre to, čo príde.
Popoludní sa rozhodol, že urobí ešte niečo – oblúk. Malú ochranu pri vstupe do jaskyne. Nebol veľký – len dva metre od vchodu, ale robustný. Zapichol koly do piesku, uviazal ich liánami a medzi ne spleť z vetiev a listov. Bola to ako brána – predzvesť bezpečia.
Podvečer sa slnko začalo skláňať, piesok zmenil farbu, vietor zoslabol. Marek si sadol pred jaskyňu, oprel sa o stenu a sledoval, ako sa tiene menia na spomienky. Myslel na ňu. Na to, čo práve asi robí. Predstavil si ju pri jazierku, ako si vyhrnie košelu a kolená má od bahna. Ako sa díva na klíčky, akoby v nich rástla nádej.
A Dorota v tej istej chvíli sedela v tieni pri ohnisku. Vlasy mala rozstrapatené od vetra, ruky mierne unavené. Ale jej oči hľadeli k obzoru. Na opačný koniec ostrova. Tam, kde tušila jeho prítomnosť. Tam, kde sa jej srdce vždy na chvíľu stratilo.
Obaja urobili dnes veľa. Bez slov. Bez spoločnosti. Ale nie bez lásky.
A keď noc znova prikryla ostrov tmou, v dvoch jaskyniach – vzdialených, no prepojených – dvaja ľudia uložili svoje telá k odpočinku. Myseľ pri druhom. V srdci pokoj. A v duši nádej, že zajtra budú opäť spolu.
Ostrov zaspával. A ich práca v ňom zostávala ako dôkaz toho, že ani odlúčenie nie je koniec.
Len skúška.
A oni ju zvládali.
- JK -