en-154. Prípravy na hranici snov

Dorota sa zobudila s tichým výdychom, ktorý jej uviazol na perách ako posledná stopa sna. Po prvý raz po niekoľkých dňoch sa jej telo nebránilo prebudeniu – necukalo sa pod tiažou strachu, nezvieralo sa bolesťou ani výčitkami. Len sa pokojne prehuplo zo spánku do bdenia. V náručí. V jeho náručí.
Marek ešte spal. Jeho ruka ju jemne objímala okolo pása a líce mal opreté o jej plece. Dýchal pravidelne, ticho, ako ozvena vzdialeného mora. V tej chvíli sa zdalo, že svet sa na okamih prestal otáčať, že všetko zastalo – len aby im darovalo túto chvíľu pokoja.
Dorota sa pomaly pohla, neisto, s opatrnosťou, akoby sa bála, že pohyb zlomí čaro. No nič sa nezlomilo. Iba sa Marek trochu zavrtel a otvoril oči. Ich pohľady sa stretli – a obaja sa na seba usmiali. Bez slov. Len v tichu, ktoré konečne prestalo byť tŕnisté.
Raňajky prebehli ako zvyčajne. Marek zhltol zvyšky vývaru, pár kúskov sušených rýb a zapil to kokosovou vodou. Vstal a podišiel k vchodu do jaskyne. "Rýchlo vybehnem na skalu. Len pre istotu," povedal s úsmevom.
"Choď," odpovedala Dorota, keď si utierala ústa do šatky. "Aspoň zistíš, že horizont je stále len horizont."
Marek vyšiel nahor svižne, s energiou, ktorú posledné dni postrádal. Kamene pod nohami poznal naspamäť, každý krok mu bol dôverne známy. No dnes ho neviedla nádej na záchranu – skôr potvrdenie rozhodnutia. Že keď svet neprichádza za nimi, oni pôjdu za svetom.
Hore bolo ticho. Len vietor sa pohrával s listami stromov. Horizont bol jasný, žiadna loď, žiadny dym. Ale aj tak v ňom niečo stíchlo s pokojom, nie sklamaním. Ako keď niečo prijmeš a rozhodneš sa konať.
Keď sa vrátil, Dorota sedela na pláži, zhrbená nad niekoľkými plochými kameňmi, medzi ktorými pukali malé kraby. Barla opretá o koreň palmy, šatka pevne zaviazaná a pohľad sústredený.
"Kde si ich našla?" spýtal sa.
"Pod kameňom. Príliv ich priniesol. Skrývali sa, ale ja mám nos na veci, ktoré sa skrývajú."
"Aj na mňa si mala nos," poznamenal Marek.
"Na teba nie. Ty si si sadol vedľa mňa s takou hlasitosťou, že by si zobudil aj toho usmaženého kraba."
Zasmiali sa obaja. A potom prišlo ticho – tvorivé, sústredené, nie trápne. Marek si sadol k nej a chvíľu len pozoroval oceán.
"Dnes som tam hore premýšľal," začal pomaly. "Ak to chceme naozaj skúsiť s tým vorom... musíme začať plánovať. Dôkladne."
Dorota prikývla. "Viac plánov. Nie len útek. Ale aj záchranné siete. A radosť. Niečo, čo nás bude držať."
"Zajtra sa pustím do záhradky. Viem, že si ju mala rada. A možno ju ešte stále máš. Je dobré mať miesto, ktoré je len tvoje."
"Ďakujem," zašepkala a pritiahla si šatku pevnejšie. "Ale dnes... dnes plánujme spolu."
A tak sedeli na piesku, medzi kameňmi a praskajúcimi panciermi krabov, a hovorili o všetkom, čo budú potrebovať. O kokosových orechoch, ktoré pozbierajú a naplnia dažďovou vodou, dobre uzavretých a prichystaných na cestu. O rybách, ktoré nasolia a zavesia na slnko, aby vyschli a vydržali. O kraboch, ktoré upečú a zabalia ich na prvý a druhý deň plavby. O dreve, ktoré musia naviazať na bok voru – nie veľa, ale dosť na to, aby ho mali pripravené na núdzový oheň. O ohnisku, ktoré Marek plánoval urobiť v rohu voru – jednoduchá kamenná platňa obložená mušľami a hlinou, na ktorej budú môcť v prípade núdze ohriať jedlo.
Dorota navrhla aj plachtu zo sušených kokosových listov – ako slnečnú clonu. A keď sa zamýšľali nad zásobami, Marek si spomenul na niečo zvláštne.
"Pamätáš si tú jaskyňu na druhej strane ostrova? Tú, kde bolo neznesiteľne horúco, akoby pod zemou niečo dýchalo?"
"Pamätám. Smrdelo tam po síre."
"Možno by sme tam mohli skúsiť uložiť ryby. Tie usušené. Teplota je tam stála a sucho. Možno sa tam zakonzervujú. Aspoň na pár dní."
Dorota sa usmiala. "To je tak zvláštne, že to možno aj vyjde."
Deň sa pomaly zvažoval. Slnečné lúče boli mäkšie, dlhšie, a ich tiene sa natiahli cez piesok ako ruky, ktoré sa už nevedeli dočkať noci. Medzi nimi ležali kokosové orechy, pripravené konáre, spálené panciere krabov a slová, ktoré sa menili na činy.
Večer sadli pred jaskyňu, do tieňa, kde sa spájal svet dňa s tmou noci. Obloha nad nimi bola nežná, bez oblakov. Dorota oprela hlavu o Marekovo plece a on sa naklonil k nej.
"Myslíš, že nás ten vor unesie?" spýtala sa ticho.
"Unesie," povedal Marek a položil ruku na jej brucho. "Unesie teba, mňa... a ak tam rastie niečo nové, aj to. Lebo nebudeme plávať len po vode. Ale na viere, že to celé má zmysel."
Dorota sa usmiala, ale v očiach jej zažiarilo niečo viac. Nie len súhlas. Nie len nádej. Ale rozhodnutie. Spolu sa opreli o seba. Zastretí večerom, tichom a plánom, ktorý sa zdal byť konečne viac než len o prežití.
V tej chvíli sa ich dýchanie zjednotilo. A všetko, čo sa zdalo nemožné, bolo zrazu len otázkou času.
- JK -