en-153. Očista záhradky

Dorota spala dlho. Dlhšie, než zvyčajne. Slnečné lúče už dávno prenikli cez štrbiny v jaskyni, lístie šepkalo rannú pieseň a vôňa vývaru z krabov sa pomaly vznášala nad miskami. No nič z toho ju nezobudilo.
Marek sedel chvíľu pri nej. Pozoroval, ako pokojne dýcha, ako sa jej pery občas pohnú, akoby hovorila v sne. Na tvári mala odpočinok, ktorý v posledných dňoch tak veľmi chýbal. A tak sa rozhodol – nechá ju spať. Nechal pri nej kokosovú misku s vývarom, kúsky sušených rýb a trochu vody. Potom si zobral nožík z mušle a potichu odišiel z jaskyne.
Záhradka za ich prístreškom, ktorú kedysi Dorota s láskou upravovala, bola v posledných dňoch zanedbaná. Bolo to pochopiteľné – zlomená noha, choroba, neistota ohľadom ich vzťahu... všetko sa na nej podpísalo. Rastliny, ktoré kedysi s citom vytrhávala či sadila, teraz prerástli v neprehľadnú spleť zelene. Chvíľu tam len stál, pozoroval ten chaos, no potom si vyhrnul rukávy a pustil sa do práce.
Najprv len odhrnul povrchové lístie a suché konáre, potom začal trpezlivo vyťahovať neželané rastliny. Niektoré sa vzpierali, zakorenili hlboko, akoby sa nechceli vzdať svojho miesta. Ale Marek mal v sebe dnes zvláštny pokoj. Každé trhnutie, každé vytrhnuté steblo bral ako čosi očisťujúce. Akoby sa spolu s burinou zbavoval aj napätia, ktoré viselo medzi nimi v posledných dňoch.
Zem pod prstami bola vlhká, tmavá, bohatá. Slnko stúpalo vyššie a Marek s ním. Krok za krokom, štvorček po štvorčeku – až napokon stál pred upravenou záhradkou, v ktorej nezostalo nič navyše. Len čistá hlina. Pripravená. Otvorená.
Keď sa vrátil do jaskyne, Dorota sa práve prebúdzala. Pomaly otvorila oči, zamrmlala niečo nezrozumiteľné a keď uvidela prázdne lôžko vedľa seba, na chvíľu stuhla. No hneď potom jej pohľad padol na misku s vývarom a kokosovou vodou. Usmiala sa.
"Hm... buď som stále v sne, alebo mi niekto chcel podplatiť prebudenie," zamumlala s úsmevom.
Zobrala misku, privoňala – a zasmiala sa: "Takže ani vôňa krabov ma nezobudila? Marek, asi by si mal zmeniť kuchára. Alebo... použiť viac korenia."
Ozval sa spoza jej chrbta: "Myslel som, že tehotným ženám nemajú príliš koreniť jedlo. Nechcel som riskovať, že sa mi zobudíš s výčitkami."
Dorota sa otočila. Jeho tvár bola trochu zablatená, ruky špinavé, ale oči žiarili. Sadol si k nej, zobral si kúsok krabieho mäsa a podal jej ho.
"Kde si bol?" spýtala sa medzi sústami.
"V tvojej záhradke," odpovedal jednoducho. "Celé ráno. Všetko som vyčistil. Burinu, staré lístie... pripravoval som pôdu."
Dorota zodvihla obočie. "Vážne?"
Prikývol. "A hoci možno ešte nevieme, čo v tej zemi zasadíme... je dobré mať miesto. Pripravené. Otvorené."
Chvíľu len ticho sedela. Hľadela na neho. Na jeho únavu aj pokoj, na to, čo urobil bez toho, aby o to žiadala.
"Marek," povedala potichu, "prečo to robíš?"
"Lebo chcem, aby si vedela, že sa môžeme niekam posunúť. Že aj keď nás ostrov drží, my nie sme viazaní iba naň. Môžeme... niečo zasadiť. Obrazne aj doslova."
Zhlboka sa nadýchla. Položila dlaň na brucho. Potom na jeho ruku.
"Mali by sme sa rozhodnúť, čo ďalej," povedala napokon.
Marek stíchol. Vedel, že táto chvíľa príde. Že budú musieť prestať byť len dvoma ľuďmi, ktorí prežívajú z dňa na deň.
"Ak sa ukáže, že som naozaj tehotná," pokračovala Dorota, "musíme sa začať chystať. Nemôžeme tu zostať donekonečna. Neviem si predstaviť pôrod... tu."
Marek prikývol. "Aj ja som na to myslel. Možno... možno budeme musieť odísť skôr. O mesiac. Možno dva. Nečakať na signál záchrany. Ale pripraviť sa. Dokončiť vor. Získať jedlo na cestu. Premyslieť trasu."
Dorota sa zadívala von z jaskyne. Oceán sa v diaľke trblietal, pokojný, no v jej očiach znamenal hrozbu aj nádej.
"A čo ak... sa zmýlime? Čo ak to celé bol len poplach? Telo, ktoré si s nami robí žarty?"
Marek stisol jej ruku. "Potom to bude len ďalší deň, ktorý sme strávili zmysluplne. Prípravou. Láskou. Nádejou. A o tú nikdy nie je škoda bojovať."
Dorota sa usmiala. A hoci v jej očiach bola únava, bola tam aj vďačnosť. Vstala pomaly, opierajúc sa o barlu, a podišla k východu. Pohľadom prešla po jaskyni, po strome, po ich záhradke.
"Poď mi to ukázať," povedala.
Marek ju podoprel. Viedol ju pomaly cez kamene, cez pláž, piesok až k malej ploche tmavej hliny. Záhradka bola tichá. Skromná. Ale krásna.
"Tu môžeme niečo zasadiť," zašepkala Dorota.
"A možno to už rastie v tebe," povedal s úšklbom Marek.
Držali sa za ruky. A hoci ešte nepoznali odpovede, poznali cieľ.
Nie prežiť. Ale žiť.
A nie sami.
Ale spolu.
- JK -