en-150. Niečo vo vzduchu

Marek sa prebudil náhle. Bez dôvodu. Bez snov. Len ticho. Neprirodzené ticho, aké na ostrove málokedy vládlo – žiadne šuchot listov, žiadny šepot vetra, len ticho tak hlboké, že mu začalo hučať v ušiach.
Natiahol ruku do priestoru vedľa seba, no dlaň našla len chlad.
Dorota tam nebola.
Najprv to pripísal skorému ránu – možno sa len išla prejsť, možno hľadala súkromie. Ale potom sa posadil a pohľadom prešiel tmavý obrys jaskyne. Neboli tam jej barle. Ani škrupina s vodou. Len popol v ohnisku, studený a sivý.
Niečo bolo zle.
Srdce sa mu rozbúchalo rýchlejšie, než by si pripustil. Vstal, prešiel ku vchodu a pozrel na pláž – v diaľke sa rysovali len tiene palmových kmeňov, ktorými včera podoprel konštrukciu na vor. Vlny šepkali ako vždy, ale bez rytmu. Akoby aj oceán zatajil dych.
Zamieril k jazierku. Nič. Ani šľapaje. Ani známka toho, že by tam bola. Otočil sa späť, obchádzal miesta, kde zvyčajne trávila ráno – veľký kameň pri ohnisku, tieňová strana pod previsom, dokonca aj úzky priesek v lese, kde si sušili liány. Všade nič.
A vtedy mu srdce urobilo čosi nepríjemné. Nezľakol sa. Nie presne. Ale cítil... posun.
Tiché "čo ak".
Čo ak odišla? Niekde na druhú stranu ostrova?
Čo ak sa niečo stalo?
Čo ak... už sa nechcela vrátiť?
Zavrel oči a prudko sa nadýchol. "Nie. Dorota neodchádza bez stopy. Nie takto."
Potom mu napadlo jediné miesto, ktoré ešte nepreveril – útes. Nad jaskyňou, kde voda zo skalnej praskliny vytvára malé jazierko. Tam spolu chodievali v dňoch, keď bolo všetko pokojné. Ale aj vtedy, keď potrebovali byť sami.
Vyrazil tam bez váhania.
Cesta bola krátka, ale akoby sa mu nohy predlžovali. Každý krok bol ťažší než predchádzajúci. Vietor sa začal dvíhať – najprv len slabý, no v korunách stromov zasyčal ako niečo, čo ho varovalo. Ako šepot neznámeho jazyka.
Keď vyšiel hore, srdce mu poskočilo.
Dorota tam bola.
Stála chrbtom k nemu, opretá o skalu, ruky mala ponorené v jazierku, akoby si ich len umývala. Ale pohybovala sa pomaly. Príliš pomaly. A jej plecia boli zhrbené, inak než bežne. Marek sa nepohol. Chcel na ňu zavolať, ale niečo ho zadržalo – možno hrdosť, možno strach, možno čosi nevysvetliteľné.
Len ju chvíľu sledoval.
A potom sa ticho otočil. Vedel, že je v poriadku. To stačilo. Zostupoval späť bez toho, aby ho zbadala.
Ale v tej chvíli, keď zmizol z dohľadu, sa to stalo.
Dorota sa prudko chytila za brucho. Pokožku jej obial studený pot, ruky sa jej roztriasli. Dýchala ťažko, akoby sa jej telo rozhodlo prepnúť do iného režimu. Zovrelo ju, ako keď príde úpal – ale toto bolo hlbšie. Žalúdok sa jej obrátil.
Zohol ju zvláštny tlak.
Zachytila sa skaly, pokrčila sa na kolená a s námahou zadržala prvý výkrik. Vzápätí prišla vlna nevoľnosti – silná, surová, nečakaná. Predklonila sa a vyvrátila zvyšky včerajšej večere, slabú rybacinu, banán, trochu kokosovej vody. Hlava sa jej zakrútila. Svet sa rozmazal.
A predsa... vedela.
Nie istotou rozumu. Ale tým tichým, temným šiestym zmyslom ženy, ktorý prehovorí vždy o pár dní skôr než rozum. Vedela, že sa v nej niečo zmenilo. Že jej telo už nepatrí iba jej. Cítila to v prstoch, v koži, v kostiach.
Spomenula si na matku.
"Keď som čakala teba, vedela som to ešte pred tým, než som vynechala," hovorievala jej. "Cítiš to v očiach. V slzách. V únavách, ktoré nemajú dôvod. V tom, že sa zrazu bojíš o niečo, čo si ešte nevidela."
Dorota sa posadila a zaklonila hlavu. Chvíľu len dýchala.
A potom sa jemne dotkla brucha.
Ale nič nepovedala. Ani nahlas, ani v duchu.
Marek medzitým sedel na pláži. Tvár mal otočenú k oceánu, ale oči mu lietali bokom. Nevyzeral, že sleduje niečo konkrétne – no v skutočnosti sledoval ju. Dorota sa napokon objavila medzi palmami. Kráčala pomaly. Nie zlomená, nie vystrašená – ale inak. Opierala sa o barlu, ale aj tak sa niekoľkokrát zastavila. Položila si ruku na bok. Pošúchala si zátylok. Raz si dokonca sadla na spadnutý konár bez dôvodu.
Marek vedel, že niečo nie je v poriadku.
Nie fyzicky – aspoň nie úplne. Ale niečo v jej správaní. V pohľadoch. V tom, ako ho dnes nevyhľadala. Ani jeden raz sa mu nepozrela do očí. A predsa – vždy stála len pár metrov od neho. Ako tieň, ktorý nechce opustiť, ale nevie, ako sa priblížiť.
Občas si prehrabla vlasy. Inokedy si šúchala prsia – možno pre citlivosť. Zastávala sa rukou v bokoch. Ale aj keď jedla, odhryzla si len zľahka. A znova len mlčky sledovala horizont.
Marek sa na ňu díval. V hlave mu vírili slová, ktoré nemohol povedať. A otázky, ktoré sa bál položiť.
Je v poriadku? Prečo sa tak správa? A čo ak... čo ak je chorá? Alebo... je to niečo iné?
Spomenul si na moment, keď ho napadlo, že raz možno budú traja. Nie ako túžba. Skôr ako myšlienka v tieni.
A teraz – ten tieň bol späť.
Ale neodvážil sa ho pomenovať.
Večer si obaja sadli k ohňu. Vzduch bol chladný, plný dymu a soli. Plamene ich hriali, ale medzi nimi bola stále vzdialenosť. Nie veľká – ale podstatná. Citlivá. Zvláštna.
Dorota sedela v tichu, ruky zovreté okolo kolien. Marek len mlčky hľadel do ohňa, ako by v ňom chcel čítať odpovede.
A potom sa na ňu pozrel. Prvýkrát za celý deň naplno. Dlho. Neprerušene.
A všimol si – bola bledšia. Jemne opuchnuté oči. A v pohľade – niečo nové. Nie smútok. Nie vzdor. Ale... krehkosť. A tajomstvo.
Nevedel, čo povedať.
A tak nepovedal nič.
Ale jeho srdce už tušilo.
Niečo vo vzduchu sa zmenilo. Niečo tiché. Jemné. Ale neprehliadnuteľné.
A on vedel, že čoskoro príde deň, kedy sa ich príbeh začne písať inak.
Zatiaľ však...
Zatiaľ bola len tma, praskajúci oheň a tieň, čo medzi nimi ešte zostával.
Ale nie navždy.
- JK -