en-149. Posledné slová, čo nezazneli

Ráno bolo sivé a ťažké. Ticho v jaskyni nebolo len neprítomnosťou zvuku – bolo hmotné, viselo medzi nimi ako záves z ocele. Dorota ležala na boku, chrbtom k Marekovi, oči mala otvorené už dávno predtým, než sa vôbec rozhýbal. Počula jeho dych, vedela, že je hore. No ani jeden z nich nechcel byť prvý, kto niečo povie.
Napokon sa im pohľady predsa len stretli. Len krátko, náhodou – keď sa obaja otočili v rovnakom čase. Ich oči sa spojili. Nečakane. Nepripravené.
Dorota stiahla obočie a odfrkla si: "Takže si dnes vstal len preto, aby si bol zase ticho? Alebo si ideš hľadať ďalší dôvod byť protivný?"
Marek si ju chvíľu len mlčky prezeral. A potom, bez emócie, bez snahy o zmier: "Nie, len sa snažím prežiť deň bez toho, aby si zo mňa robila nepriateľa."
Vstal, ešte predtým než sa nadýchla k odpovedi. Bez raňajok. Bez dotyku. Bez ďalšieho slova vyšiel z jaskyne.
Dorota ostala sedieť, zabalená v prikrývke, s horkosťou pod jazykom. Počúvala jeho kroky, ako sa vzďaľujú. Vedela, kam ide. Na skalu. Ako vždy. No dnes to nebol rituál. Dnes to bol útek. Dôrazný, tvrdý, chladný.
Prešli minúty. Možno aj hodiny, dve či tri.
Dorota sedela pred jaskyňou, obkresľovala si prstom neviditeľné kruhy do piesku. Premýšľala. Búrila sa v nej hrdosť, ale aj neistota. A niekde na dne žalúdka sa ozýval čudný, nepríjemný hlas, ktorého tón poznala príliš dobre.
Keď si bola chorá, Marek sa tam hore vybral s lanom.
Chcel skočiť. Pripravil si to. Možno len pre istotu, možno zo zúfalstva. Ale urobil to. A teraz? Teraz tam šiel zase sám.
Prudko vstala. Vzala si barle, trochu sa potkla, ale nezastavila. Prešla k výhľadu, odkiaľ videla na skalu. Nebolo ho tam. Ale možno len sedel nižšie, za kameňom, mimo dohľadu.
Napätie v jej hrudi rástlo.
"Nie... to lano dávno zniesol dolu," šepkala sama pre seba. "Nerob hlúpe závery, Dorota. Nie si detektív v telenovele. Je len nahnevaný. To je všetko."
A predsa...
Oprela sa o palicu a čakala. Dlhšie než čakala zvyčajne. Potom – konečne – ho zbadala. Malá postava na hrebeni sa pohla. Kráčal pomaly, ramená mal zvesené. Ale kráčal. Vracal sa.
Dorota si sadla späť k jaskyni. Mlčala, keď prešiel okolo nej. On ju nepozdravil. Nezastal. Ani sa na ňu nepozrel.
Zvyšok dňa plynul ako pod pokrievkou. Spolu, ale oddelene. Dorota sa motala okolo jazierka, sušila bylinky, ktoré aj tak nikto neocení. Marek sedel pri klietke na vore a tváril sa, že premýšľa o ďalších úpravách. Občas sa na seba pozreli. Ale nie do očí – len ponad plece. Len akoby hodnotili, čo ten druhý robí. A načo vôbec.
Večeru zjedli v úplnom tichu. Marek si položil rybu na list a odišiel na kraj pláže. Dorota jedla sama v tieni. Jedlo nechutilo ani jednému.
A keď prišiel úplny večer, a slnko sa začalo vlievať do oceána, ticho sa stalo neznesiteľným. Dorota sedela na kameni, zapletala si vlasy do uvoľneného vrkoča, keď Marek prešiel okolo nej – ruky plné palmových listov na strechu voru.
Práve vtedy, bez toho, aby sa naňho pozrela, prehodila cez zuby:
"Tak čo, neplánuješ sa náhodou ospravedlniť za to, ako si sa ku mne správal predvčerom?"
Marek zastal. Ale len na zlomok sekundy. Potom ticho, bez emócie, bez jediného náznaku citu, povedal:
"Nie."
A pokračoval ďalej.
Dorota ostala sedieť. Znehybnená. Len sa zľahka nadýchla, ale nevydala ani hlások.
Za jej chrbtom sa pláž stíšila. Oheň ešte nehorel. Obloha sa sfarbila do sivoružova.
Medzi nimi ležal nový tieň – nie už len zranenie, ale rozhodnutie mlčať.
A ten bol zo všetkých najťažší.
- JK -