en-123. Späť na nohy

Dorota sa prebudila do jemného šuchotu. Najprv si myslela, že sníva – zvuk suchých listov, mäkké škrabkanie liany o kokosový orech, tlmené kroky. Ale potom sa to ozvalo znova, výraznejšie. Oči otvorila naraz, pripravená na čokoľvek.
Marek.
Stál kúsok od ohniska, otočený chrbtom, bez košele, a viazal lianou balík suchých palmových listov. Po boku mal pripravené kokosy, starostlivo narezané a preplnené vodou. Vedľa nich kôpka drobných konárikov, starostlivo poukladaných podľa veľkosti. A jeho pohyby – boli rýchle, plynulé, živé.
"Marek?" oslovila ho neveriacky.
Otočil sa k nej s úsmevom, ktorý v sebe niesol slnko, vietor aj úľavu.
"Dobré ránko, krásavica," povedal s rozžiarenými očami. "Máme výlet pred sebou."
Dorota sa posadila, stále omámená.
"Čo sa stalo? Včera si..."
"Viem," povedal rýchlo a pristúpil k nej. "Ale dnes ráno som sa zobudil... a všetko bolo preč. Únava, horúčka, pálenie. Cítil som sa ako znovuzrodený. Neviem, čo to bolo, ale viem, že je to preč."
Dorota sa usmiala. Široko, s úľavou, až jej vyhŕkli slzy.
"Myslela som, že dnes nakoniec aj tak budeme ležať a liečiť ťa."
"Dnes ideme pozrieť oltár," povedal pevne. "Spolu."
O niekoľko desiatok minút neskôr mali všetko pripravené – zviazané kokosové orechy plné vody prehodil Marek cez rameno, palmové listy uviazal k batohu ako podložku na táborenie. Dorota si zobrala barle a vyrazili.
Keď sa Dorota postavila, jej krok bol istý. Noha ju už nebolela, opuch dávno ustúpil a dnes – dnes kráčala ako víťaz. Ešte raz si prezreli kameň s mapou.
Marek opäť prešiel prstami po symboloch, ktoré tak presne kopírovali ich cestu. Dorota sa sklonila a ukázala na kruh uprostred lesa – oltár. Tam sa dnes vydajú.
"Viem, že cesta nie je dlhá," povedala. "Ale bude to iné. Dnes to bude ako púť. Za odpoveďami."
Marek sa na ňu usmial. "Alebo za tichom, ktoré nám odpovie bez slov."
Vyrazili krátko po tom, ako slnko prelomilo hradbu stromov. Cestou kráčali popri jazierku, kde sa kedysi Marek pokúšal Dorotu rozosmiať, keď ju niesol s polámanou nohou. Dnes sa jej smiať netreba. Usmievala sa od seba, slobodne, neprestajne.
Cesta bola známa – zakrivený strom, veľká skala porastená machom, mäkká pôda s čiernymi koreňmi. Dorota si občas pomohla barlou, ale väčšinu úsekov prešla bez zaváhania. Bolo to ako návrat – nie do minulosti, ale do seba.
Keď prišli na miesto, kde vtedy táborili – to isté miesto, kde Marek vyčkával pod dažďom s Dorotou na rukách, kde jej telo horúčkovalo, kde ich zaliala bezmocnosť – na chvíľu sa zastavili.
Dorota podišla ku stromu, ktorému kedysi Marek vyryl značku nožom z mušle.
"Tu... som si myslela, že zomriem," povedala potichu.
Marek ju chytil za ruku.
"A tu si sa rozhodla, že prežiješ."
Sadli si pod tieň stromu. Marek vytiahol kokos, podal jej jeden a sadol si vedľa. Ich pohľady sa stretli – dlhé, úprimné, presýtené spomienkami.
"Vieš, čo je zvláštne?" prehovorila Dorota. "Vtedy som sa bála, že sa už nikdy nepostavím. A teraz... idem ako šprintér."
Marek sa zasmial. "Zaslúžila si si to. Bojovníčka s barlami. Vôbec sa nečudujem, že ostrov ťa prijal."
Večer rozložili tábor na rovnakom mieste. Oheň praskal medzi nimi, vôňa dreva sa miešala s teplom večera. Nad hlavami čistá obloha – žiadna čiara, žiaden hluk. Len nebo. Ich nebo.
Dorota si ľahla na bok, hlavu si oprela o Marekove stehno. On sa sklonil a pohladil ju po vlasoch.
"Zajtra nájdeme oltár," povedal ticho.
"A možno nájdeme len ticho," odvetila.
"A možno práve v ňom bude odpoveď."
Zaspávali s vedomím, že dnes neboli len zdraví. Boli silnejší. A zajtra – možno uvidia, čo sa skrýva hlbšie než mapa, hlbšie než kamene.
Ale dnes – dnes bol oheň ich domovom.
A pod ich telami – známa zem. Už nie hrozba. Ale cesta.
- JK -