en-10. Nádej v kvapkách vody

Slnko sa nemilosrdne vyšvihlo na oblohu a začalo svoj obvyklý denný útok. Dorota sedela v člne, jej telo stále slabé, no jej myseľ už jasnejšia. Marek ležal neďaleko nej, jeho bledá tvár odrážala boj, ktorý zvádzal vo svojom vnútri. Tentoraz bol on ten, ktorého si osud vybral ako obeť.Dorota sa pozrela na rozrezanú plastovú fľašu, ktorú našli v pilotovom ruksaku. Keď ju objavili, zdala sa bezcenná. Ale teraz, s malým improvizovaným aparátom na kondenzáciu vody, bola ich jedinou nádejou. Slaná voda odparujúca sa pod pálivými lúčmi slnka sa v noci zrážala na vnútornej strane priesvitného plastu. Dorota každé ráno zberala výsledok tejto alchýmie – pár drahocenných kvapiek sladkej vody.Tentoraz ich však bolo menej než obvykle. Sklamane si povzdychla, no okamžite si zahryzla do pery. "Nemôžem si to dovoliť," pomyslela si. Musela byť silná. Pozrela na Mareka. Jeho tvár bola pokrytá studeným potom, no jeho telo bolo ako pec. Priklonila sa k nemu a jemne ho potriasla. "Marek, prosím, vypi to," zašepkala, keď mu priložila fľašu k perám.Marek ledva otvoril oči. Jeho pohľad bol matný, zmätený, akoby nerozumel, čo sa deje. Dorota mu pomohla zdvihnúť hlavu a nechala ho vypiť každú kvapku. "Dobre, to je ono. Pokračuj, Marek," povzbudzovala ho ticho.Keď vypil poslednú kvapku, jeho hlava bezvládne klesla späť. "Dorota..." zamrmlal sotva počuteľne."Som tu," odpovedala rázne. "Nikdy ťa nenechám samého."Počas dňa sa Dorota pustila do nového pokusu o ulovenie rýb. V rukách držala svoje tričko, ktoré pevne zviazala na okrajoch a ponorila do vody. Bolo to primitívne, ale fungovalo – aspoň trochu. Jej odhodlanie bolo jedinou vecou, ktorá ju posúvala ďalej.Keď sa jej podarilo chytiť dve drobné rybky plávajúce tesne pod hladinou pozrela na Mareka, ktorý ležal nehybne na dne člna. Jeho stav ju desil. Pred pár dňami bola v rovnakej situácii ona. Cítila, ako jej telo vypovedá službu, ako ju myseľ zrádzala. A predsa prežila. "Aj on to dokáže," zopakovala si v duchu, keď si sadla k nemu s nožom v ruke.Ryby očistila a nakrájala na malé kúsky. Jeden z nich mu podala. "Musíš to zjesť," povedala ticho, no naliehavo. "Nie je to veľa, ale pomôže ti to."Marek zareagoval len nepatrným pohybom hlavy. Pomohla mu otvoriť ústa a vložila mu do nich kúsok. Prehltol s námahou, ale zvládol to. Vidieť jeho slabosť ju zasiahlo hlboko, ale neukázala to. Nesmela sa zlomiť.Keď sa slnko sklonilo k obzoru, Dorota si všimla, že Marekov dych je plytkejší. Srdce jej stiahla panika. Vedela, že horúčka ho pohlcuje, rovnako ako kedysi ju. Jeho telo sa traslo, no on sám bol príliš slabý, aby si to uvedomil."Marek," zašepkala, posadila sa vedľa neho a vzala jeho ruku do svojich dlaní. "Počúvaš ma? Musíš to zvládnuť. Nemôžeš ma v tom nechať."Marekove pery sa pohli, no slová sa stratili. Dorota sa k nemu naklonila, aby ich počula. "Dorota... nezvládnem to...""Prestaň," prerušila ho ostro. Jej hlas sa nalomil, ale rýchlo ho opäť spevnila. "Zvládneš. Obaja to zvládneme. Neprestanem bojovať, takže ani ty nie."V noci, keď bola obloha posiata hviezdami, Dorota pozrela na ich improvizovaný aparát. Kondenzované kvapky sa tvorili pomaly, ale boli tam. Bola to nádej – malá, krehká, ale existujúca.Pozrela na Mareka, ktorého dych sa stal pravidelnejším. Hoci horúčka neustupovala, zdalo sa, že voda a trochu rybieho mäsa ho aspoň udržali nažive. Dorota si oprela hlavu o okraj člna a hľadela na hviezdy."Musíme prežiť," zašepkala do tmy. "Kvôli nám. Kvôli tým, ktorí na nás čakajú."Myšlienky na domov ju utíšili. Predstavila si svoju matku, ktorá sedí pri stole a modlí sa za jej návrat. Predstavila si Marekovu rodinu, jeho otca, ktorý mu určite veril. Táto predstava jej dala silu."Marek," povedala ticho, pohladila ho po tvári. "Nevzdávaj sa. Ja ťa v tom nenechám."Svet okolo nich bol stále krutý a nepriateľský, ale Dorota si bola istá jedným: pokiaľ dýcha Marek, bude bojovať. A pokiaľ ona bojuje, on má šancu.

- JK -