Cart
0
0.00 €
en-1. Vzlet osudu
Ráno na letisku malo zvláštnu atmosféru. Davy ľudí sa hemžili medzi bránami, hlásenia letov sa miešali so šumením rozhovorov, no medzi tým všetkým sa vznášalo akési neviditeľné napätie. Marek, s rukami hlboko zastrčenými vo vreckách, stál opretý o stenu pri bráne a jeho pohľad bol neprítomne uprený na obrazovku zobrazujúcu nadchádzajúce lety. Napriek tomu, že bolo ešte skoro ráno, letisková hala pôsobila až neprirodzene rušno.
Dorota sa objavila, ako bolo jej zvykom, tesne pred posledným vyvolaním. Hlučne prešla popri Marekovi s kávou v ruke a výrazom, ktorý dával jasne najavo, že nie je ochotná počúvať jeho výčitky. "Aspoň raz by si mohla prísť načas," zamrmlal Marek, len aby prerušil ticho.
"Aspoň raz by si mohol prestať byť taký starý dedo," odvetila a šikovne sa vyhla jeho pohľadu. Uložila si kabelku na sedadlo a zhlboka sa napila kávy, akoby chcela zapáliť iskru energie v ospalom tele.
Ich let mal byť jednoduchý, krátky prelet ponad Tichý oceán, kde ich čakali nové dobrodružstvá. Vyhliadkový let bol súčasťou výmenného pobytu, a hoci sa Marek naň spočiatku tešil, teraz to považoval za ďalšiu povinnosť, ktorú si musí odkrútiť. Dorota to, samozrejme, brala úplne inak – jej oči žiarili nadšením, keď nastupovala na palubu.
Lietadlo vzlietlo hladko. Vibrácie, ktoré cítili pri odtrhnutí sa od zeme, prešli do plynulého letu a pasažieri začali rozprávať, čítať alebo len sledovať výhľady z okien. Tichý oceán pod nimi sa rozprestieral ako nekonečná modrá hladina, ktorú sem-tam narúšali biele čmuhy vĺn. Dorota, sediaca pri okne, bola uchvátená tým pohľadom. Sklonila hlavu, akoby sa chcela dotknúť oblohy, ktorá sa spájala s oceánom v nedohľadne.
"Pozri na to," povedala, otočiac sa k Marekovi, ktorý sedel niekoľko sedadiel ďalej. "Je to nádhera, nie?"
Marek len pokrčil plecami. "Ak si zabudneme, kde sme, možno." No v skutočnosti si aj on všímal tú krásu, len to nechcel priznať. Vo vzduchu bolo niečo magické – ticho, pokoj, akoby celý svet zmizol a ostal len oceán a oni.
Pilot medzitým sledoval svoje prístroje, no jeho oči neustále skenovali horizont. Ten zvláštny pocit v hrudi ho neopustil. Niečo bolo iné – vlny signálov na radare neukazovali nič neobvyklé, ale on cítil, že dnešný let nebude obyčajný.
Dorota sa objavila, ako bolo jej zvykom, tesne pred posledným vyvolaním. Hlučne prešla popri Marekovi s kávou v ruke a výrazom, ktorý dával jasne najavo, že nie je ochotná počúvať jeho výčitky. "Aspoň raz by si mohla prísť načas," zamrmlal Marek, len aby prerušil ticho.
"Aspoň raz by si mohol prestať byť taký starý dedo," odvetila a šikovne sa vyhla jeho pohľadu. Uložila si kabelku na sedadlo a zhlboka sa napila kávy, akoby chcela zapáliť iskru energie v ospalom tele.
Ich let mal byť jednoduchý, krátky prelet ponad Tichý oceán, kde ich čakali nové dobrodružstvá. Vyhliadkový let bol súčasťou výmenného pobytu, a hoci sa Marek naň spočiatku tešil, teraz to považoval za ďalšiu povinnosť, ktorú si musí odkrútiť. Dorota to, samozrejme, brala úplne inak – jej oči žiarili nadšením, keď nastupovala na palubu.
Lietadlo vzlietlo hladko. Vibrácie, ktoré cítili pri odtrhnutí sa od zeme, prešli do plynulého letu a pasažieri začali rozprávať, čítať alebo len sledovať výhľady z okien. Tichý oceán pod nimi sa rozprestieral ako nekonečná modrá hladina, ktorú sem-tam narúšali biele čmuhy vĺn. Dorota, sediaca pri okne, bola uchvátená tým pohľadom. Sklonila hlavu, akoby sa chcela dotknúť oblohy, ktorá sa spájala s oceánom v nedohľadne.
"Pozri na to," povedala, otočiac sa k Marekovi, ktorý sedel niekoľko sedadiel ďalej. "Je to nádhera, nie?"
Marek len pokrčil plecami. "Ak si zabudneme, kde sme, možno." No v skutočnosti si aj on všímal tú krásu, len to nechcel priznať. Vo vzduchu bolo niečo magické – ticho, pokoj, akoby celý svet zmizol a ostal len oceán a oni.
Pilot medzitým sledoval svoje prístroje, no jeho oči neustále skenovali horizont. Ten zvláštny pocit v hrudi ho neopustil. Niečo bolo iné – vlny signálov na radare neukazovali nič neobvyklé, ale on cítil, že dnešný let nebude obyčajný.
"Dnes niečo nehrá," povedal, si pre seba, "Len neviem čo."
Lietadlom trhlo. Najprv len mierne, akoby prešli cez nepatrný výmol, potom silnejšie. Dorota zdvihla hlavu od okna, Marek stuhol. V kabíne sa ozvalo tiché šumenie, keď sa obaja začali otáčať a hľadať príčinu. Zo slúchadiel sa ozval hlas pilota : "Pasažieri, prosím, zostaňte sedieť. Prechádzame cez menšie turbulencie."
No v pilotovej hlave bolo napätie oveľa väčšie. Na radare sa objavil roj vtákov, ktorý migroval cez trasu lietadla. "Skúsme to obletieť," povedal kopilot, ale kapitán už vedel, že to nebude možné. Lietadlo bolo príliš nízko. V okamihu narazil prvý vták do krídla, potom ďalší. Zvuk nárazu preťal ticho ako výkrik.
"Máme poškodený motor," hlásil kopilot a jeho hlas strácal pokoj. "Klesáme.""Pokračujte v stabilizácii," odvetil kapitán, no vedel, že boj o kontrolu nad lietadlom sa práve začal.
Dorota sa otočila na Mareka, jej oči boli plné otázok. "Čo sa deje?" spýtala sa, tentoraz bez stopy sarkazmu."Niečo zlé," odpovedal, ale jeho hlas nebol pokojný. Lietadlo sa naklonilo na stranu a pohľad z okna ukázal len nekonečnú modrú.
"Pripravte sa na núdzové pristátie," ozvalo sa do slúchadiel. Slová, ktoré nikto nechcel počuť. Dorota strácala svoj obvyklý pokoj. "To nemôžu myslieť vážne," zašepkala."Len sa drž," odvetil Marek, ktorý sa sústredil na bezpečnostný pás a ruky pevne zovrel o sedadlo.
Lietadlo sa prudko naklonilo a začalo klesať. Chaos v kabíne narastal. Hladina oceánu sa približovala a zvuk motorov bol prerušovaný nepravidelnými výpadkami.
A potom to prišlo. Náraz bol ako explózia – kov sa stretol s vodou a zovretie trupu sa roztriaslo. Lietadlo sa zaborilo do oceánu s ohromnou silou, voda prerazila trup a pohltila všetko, čo jej stálo v ceste.
V kabíne nastalo ticho. Marek cítil, ako mu voda steká po tvári, kým sa snažil nahmatať pás. Dorota bola vedľa neho, jej pohyb chaotický, ako sa snažila dostať k únikovým dverám.
Oceán ich obklopil, zatiaľ čo svetlo kabíny začalo slábnuť. Nikto netušil, čo bude ďalej. Nad hladinou zostal len šum vetra a vĺn, ktoré si vzali tajomstvo tohto letu.....
"Pripravte sa na núdzové pristátie," ozvalo sa do slúchadiel. Slová, ktoré nikto nechcel počuť. Dorota strácala svoj obvyklý pokoj. "To nemôžu myslieť vážne," zašepkala."Len sa drž," odvetil Marek, ktorý sa sústredil na bezpečnostný pás a ruky pevne zovrel o sedadlo.
Lietadlo sa prudko naklonilo a začalo klesať. Chaos v kabíne narastal. Hladina oceánu sa približovala a zvuk motorov bol prerušovaný nepravidelnými výpadkami.
A potom to prišlo. Náraz bol ako explózia – kov sa stretol s vodou a zovretie trupu sa roztriaslo. Lietadlo sa zaborilo do oceánu s ohromnou silou, voda prerazila trup a pohltila všetko, čo jej stálo v ceste.
V kabíne nastalo ticho. Marek cítil, ako mu voda steká po tvári, kým sa snažil nahmatať pás. Dorota bola vedľa neho, jej pohyb chaotický, ako sa snažila dostať k únikovým dverám.
Oceán ich obklopil, zatiaľ čo svetlo kabíny začalo slábnuť. Nikto netušil, čo bude ďalej. Nad hladinou zostal len šum vetra a vĺn, ktoré si vzali tajomstvo tohto letu.....
- JK -