Deň 9. Škola života

Piatok, deň deviaty.Piatky sme trávili v spodnej časti liečebne, kde sa konali prednášky. Spomínam si, ako som tam kráčal prvýkrát. Dole schodmi, cez širokú chodbu, kde ma na chvíľu ovanul vánok z otvoreného východu na nádvorie. Namiesto toho som zabočil doprava. Hneď tam, bola chodbička so sekretariátom, kde sa nachádzala aj pokladňa. Miesto, kde si človek mohol zameniť peniaze alebo vybaviť platby, ale hlavne – kde musel odovzdať svoj mobil. Trezor. Tam mizli posledné spojenia s vonkajším svetom.Vtipné bolo, že vždy zdôrazňovali, aby sme si nielen vypli mobil, ale aj všetky budíky. Koľkokrát sa už stalo, že v tom trezore začal niekomu zvoniť mobil? A my sme sa smiali, ako sa ten zvuk vznáša medzi uzamknutými stenami, zatiaľ čo jeho majiteľ sa tváril, že o ničom nevie. Bol to drobný moment ľahkosti v mieste, kde sa lámali príbehy.Keď som prešiel okolo ordinácie, kde som prvý deň absolvoval zdravotnú prehliadku, vždy mi preblesklo hlavou, ako to všetko začalo. Odtiaľ bol už len kúsok ku knižnici. Malá miestnosť plná kníh, ktoré vo mne vyvolávali spomienky na obdobia, keď som čítal len štatistiky a kurzy. Tam som objavil nové svety, ktoré mi ponúkali viac než len dočasnú nádej na výhru.A potom – sklenené dvere do prednáškovej miestnosti.Prakticky to bol návrat do školy. Rady stoličiek, prednášateľ vpredu, fixy na bielej tabuli, zápisky v zošite. Lenže tentoraz to nebola škola matematiky či literatúry. Bola to škola prežitia. Každý tu sedel, pretože jeho život sa dostal do bodu, keď už nešlo o jednotky a nuly, ale o skutočnú záchranu.Zo začiatku som si myslel, že ma to nebude baviť. Ale trvalo len pár minút, kým som pochopil, že tieto prednášky sú niečo iné. Boli o mne. O mojich bojoch. O mojej budúcnosti. Písal som si zápisky, hltal každé slovo. Zistil som, že keď sa na to sústredím, čas mi ubieha rýchlejšie. A že to má zmysel.V prestávkach sme chodili na nádvorie, kde sme si medzi cigaretami rozoberali nové nadobudnuté informácie. Hovorili sme o svojich pocitoch, o tom, čo sme sa práve dozvedeli, ako keby sme si chceli tie informácie lepšie uložiť do pamäti. A v tých rozhovoroch bolo niečo dôležité. Boli sme v tom spolu.Sedával som v prednáškovej miestnosti celkom rád. Miestnosť je veľká, svetlá, ale zároveň v nej cítiť zvláštny tlak. Nie taký, ktorý by človeka dusil, ale taký, ktorý sa mu dostáva pod kožu. Steny absorbovali už toľko príbehov, nádejí, sklamaní a nových začiatkov, že človek má pocit, akoby ich počul šepkať aj v tichu.Dnes je téma craving. Počúvam terapeuta, ktorý o tom rozpráva s istotou a skúsenosťou, no niečo vo mne zostáva skeptické. Zažil som to už? Viem, čo to vlastne je? Tá otázka mi beží hlavou celý čas. Podľa definície je to neodolateľná túžba, silné nutkanie, ktoré pre človeka závislého znamená skúšku ohňom. Ale ja som craving zatiaľ necítil. Nie, ešte nie. Možno preto, že čas od poslednej stávky nebol taký dlhý, aby si ma podvedomie začalo testovať. Možno preto, že som od začiatku odhodlaný nepodľahnúť. Ale, čo keď príde ten moment, keď sa to objaví a ja budem musieť čeliť vlastným démonom?Poznám svoju minulosť. Viem, aké to bolo, keď ma poháňala eufória z tipovania. Týmto tiketom to vyjde. Tieto štatistiky nepustia. Tento zápas je istý. Koľkokrát som si to nahováral? A koľkokrát som sa mýlil? Ale to už nie je podstatné. Minulosť ma nezachráni, ale moje rozhodnutia dnes môžu zachrániť moju budúcnosť.Prednáška sa blíži ku koncu a ja si v hlave prechádzam jej kľúčové posolstvo. Craving nie je hanba. Nie je to osobné zlyhanie. Nie je to dôkaz slabosti. Je to mechanizmus, ktorý sa zapína, keď sa telo a myseľ snažia vrátiť do známych vzorcov. Je to test. A ja som pripravený ho zvládnuť. Ale dokážem to skutočne povedať so stopercentnou istotou? Neviem. Lebo neviem, ako silný craving môže byť. Viem však, že ak príde, nesmiem ho ignorovať. Musím ho riešiť hneď.

Vtedy som nevedel kedy príde craving. Myslel som si však, že keď príde, budem pripravený. Nie preto, že by som bol neporaziteľný. Ale preto, že som sa nechcel dať poraziť...vtedy som ani netušil aká silná je závislosť, ako dokáže ovládnuť každý milimeter zdravej mozgovej kôry.

Dnes to už vidím inak, v krátkosti bez zdľhavých slov:

"Nepotrebujem vyhrať nad svojou závislosťou jedným veľkým víťazstvom. Stačí mi vyhrať každý deň znovu a znovu."