Deň 8. Hra na hrane všedného dňa

Sedel som oproti oknu, ruky položené na kolenách, prsty jemne do seba zapreté, akoby som sa ich snažil udržať pokope rovnako, ako som sa snažil udržať pokope svoje vlastné myšlienky, ktoré sa mi rozpadávali vždy, keď som mal pomenovať niečo tak jednoduché a zároveň tak nebezpečné. Dnes som v denníku odpovedal na dotaz terapeuta, či náhodou nieje pre mňa hokej ako koníček rizikom.Otázka znela jednoducho. Odpoveď nie."Ono o tipovaní sa baví kde kto kdekoľvek," začal som písať pomaly, s hlasom v hlave, ktorý si ešte nebol istý, či chce byť úprimný, alebo len dostatočne presvedčivý. "Takže tomu sa vyhnúť je možné iba tak, že zostanem úplne doma." V tej vete bolo viac pravdy, než som si v tom momente chcel priznať. Lebo pravda je, že svet sa nezastaví len preto, že ja mám problém. Svet si ide ďalej. Tikety sa vypĺňajú, zápasy sa hrajú, kurzy sa menia, ľudia sa smejú, prehrávajú, vyhrávajú... a ja? Ja som len jeden z nich, ktorý si nemôže dovoliť byť jedným z nich."A to je fuk," pokračoval som, už o niečo pevnejšie, "keď aj tatino tipuje..."Pri tejto vete som na chvíľu zaváhal. V hlave sa mi mihol obraz – stôl, na ňom položené papiere, rýchle pohyby rúk, ktoré niečo skrývajú, ticho, ktoré sa tvári ako normálne, ale v skutočnosti je plné nepovedaného."Aj keď sa snaží tikety schovávať," priznal som, "snaží sa to predo mnou kryť... ale viem, že stávkové navštevuje."Bola to zvláštna forma tichej dohody medzi nami. On predstieral, že to nerobí. Ja som predstieral, že tomu verím. A pritom som si veľmi dobre pamätal ten moment, keď sa všetko prevalilo. Keď sa moje problémy rozbili o realitu tak silno, že ich už nešlo zamiesť pod koberec. Vtedy povedal, že skončí. Že už nebude tipovať.Chcel som tomu veriť. Možno som aj chvíľu veril. Ale vedel som, že tak neurobil. Len to začal lepšie skrývať. Až čas ukázal, že dnes, po rokoch, už naozaj netipuje. Že to nechal tak. A že mu to nechýba."Na hokej chodí partia ľudí," presunul som sa späť k otázke, "ktorí sa tam o tipovaní nebavia. Nezaregistroval som to zatiaľ." A bola to pravda. Ten ľad, tá energia, ten dych, ktorý sa mení na paru v chladnom vzduchu, tam nebol priestor na tikety. Tam nebol čas rozmýšľať nad kurzami. Tam išlo o pohyb, o výkon, o moment. "Alkohol k tomuto nepatrí," povedal som už s istotou, ktorú som si dovolil cítiť. "Tam sa nepije. To sa ani nedá... inak by ste stratili výkon." Usmial som sa pri tej myšlienke, aj keď len jemne. "Ktorý tam je potrebný. A každý si ho stráži, keď sa hrá kondične nadoraz." A naozaj, keď ideš na doraz, keď cítiš, ako ťa pália pľúca, ako ti bije srdce až v krku, posledné, na čo myslíš, je alkohol. Posledné, čo by si chcel, je spomaliť."No a po hokeji... tiež nie," dopísal som. "Lebo chodím autom z BN do TN a naspäť." To bola moja istota. Moja výhovorka. Moja ochrana."A teším sa na obed a na synovca, ktorý k nám každú nedeľu spolu so sestrou a švagrom chodí." Tá veta bola tichšia, jemnejšia.Bola to kotva. Niečo, čo ma držalo mimo toho sveta, kde by som sa mohol znova stratiť.Na chvíľu som sa odmlčal, ale potom som si spomenul na niečo, čo som predtým nespomenul. "Opomenul som ešte hokeje v Bánovciach," priznal som, "ktoré vyslovene voláme repák hokek... lebo sa na ňom popíja domáce pálené – repák." Pri tej vete som cítil zvláštny tlak. Lebo práve tam sa to láme.Nie priamo či otvorene, ale pomaly a nenápadne. "No a ľudia?" pokrčil som v duchu ramenami, aj keď to možno bolo vidieť, pri sedení samého so sebou s perom v ruke "Neviem, čo k tomu dodať... na čo ste vlastne narážali?" V tej otázke bola obrana. Možno aj mierna podráždenosť. "Príde mi vlastne všetko rizikové, ak chcem byť v kolektíve mimo klubov abstinentov," dodal som s jemne uštipačným tónom, ktorý som si ani neuvedomil. Lebo pravda je, že keď chceš byť "normálny", vždy riskuješ. A keď chceš byť v bezpečí, musíš byť sám. "A alkohol bude teda riziko pre mňa neustále..." Tá veta už nebola obranná. Bola skôr unavená. "Ja neviem teda ozaj."V hlave mi na chvíľu nastalo ticho, také čo čaká na niečo dôležité. Pozrel som sa do okna a denník zavrel. Druhý deň som si našiel jeho odpoveď na tento zápisok:"Bude to na vás, Jakub."Jednoduchá veta bez moralizovania, bez návodu a bez istoty. Uvedomil som si, že nikto za mňa nerozhodne, kde je hranica. Nikto mi nepovie, čo je ešte bezpečné a čo už nie. Že neexistuje univerzálny zoznam vecí, ktorým sa mám vyhnúť.Len ja.A moje rozhodnutia.Moje následky.V tej chvíli som začal cítiť tlak a zodpovednosť, ktorá nemala kam ujsť.

- JK -