Deň 50. Domov za rohom

Päťdesiaty deň liečenia. Keď som sa dnes prebudil, nebolo na tom ráne nič výnimočné. Rovnaké svetlo dopadalo na posteľ, rovnaké tiché kroky spolubývajúcich, rovnaký nepohodlný matrac. No vo mne bolo niečo iné. Niečo ťažké, stiesnené, vo vzduchu sa dalo cítiť, že sa blížim k hranici, za ktorou už nebude žiadna ochrana. Krátí sa to. A ja to vnímam čím ďalej tým bolestivejšie.Sedel som na posteli so zošitom v rukách a dolaďoval si plány na život vonku. Nie plány ako "čo budem robiť o rok", ale úplne primitívne, praktické veci, ktoré zdravý človek ani nerieši. Ako zvládnem prvé dni. Ako zareagujem na stres. Ako odmietnem staré situácie, ktoré ma vždy položili na kolená. Lebo vonku ma nikto nebude opravovať, žiadny terapeut na mňa nepozrie tým pokojom, ktorý vyvoláva hanbu, ale zároveň bezpečie. Tam budem len ja a moje staré reflexy. A tie sú nebezpečné.Najviac ma dusí predstava návratu domov. Človek by čakal, že domov je úľava, návrat k normálnému svetu. Pre mňa je domov bojisko. Miesto, kde som prehrával všetko, čo sa dalo prehrať. Miesto, kde som klamal, kde som si kryl chrbát tak primitívnymi spôsobmi, že mi je dnes z toho zle. Miesto, kde som dokazoval silu, ktorú som nikdy nemal. Miesto, kde sa zo mňa stal gambler, ktorý žil len medzi dvoma extrémami - eufóriou a pádom. A teraz sa tam mám vrátiť, s čistou hlavou, ale s rukami, ktoré si ešte pamätajú tie tiky pri tipovaní. Ktovie, či ich dokážem udržať pokojné.Dnes sme sa na terapii dotkli témy, ktorú som roky nechápal: asertivita. Celý život som si myslel, že som tvrdý. Že viem povedať nie. Že sa nenechám ovplyvniť. Lenže pravda je, že práve neschopnosť povedať "nie" ma zrážala na kolená. Nedokázal som odmietnuť kamarátov, ktorí niečo chceli. Nedokázal som odmietnuť vlastnú myšlienku, ktorá mi našepkávala, že tentokrát to už musí vyjsť. Nedokázal som odmietnuť ani samoľútosť, ani adrenalín, ani ten pocit, že som niečo viac, keď sledujem rozbehnutý zápas. A dnes mi terapeut hovorí, že asertivita je základ prežitia. Pre gamblera ešte viac. Lebo ak neviem povedať nie sebe, ako môžem povedať nie svetu?Ráno som v zošite natrafil na starú stránku, jednu z prvých, ktoré sme písali počas piatkových tematických úvah. Boli to moje krátkodobé a dlhodobé ciele v abstinencii. Stránka zo dňa dva. Čítal som to a nechápal, ako som mohol byť tak naivný. Ako som mohol vtedy, na úplnom začiatku, veriť, že rozumiem tomu, čo je predo mnou. Bolo to plné prázdnych fráz, snov, ktoré sa nedali uniesť a cieľov, ktoré som si písal len preto, aby som niečo napísal. Ani zďaleka to nepripomínalo skutočné plánovanie. Bolo to skôr vyhlásenie človeka, ktorý ešte nechápe, čo všetko je v ňom poškodené.Ale práve preto majú tie stránky hodnotu. Nie v tom, čo obsahujú, ale v tom, čo ukazujú - ten obrovský rozdiel v mysleni. Ten kontrast medzi človekom v druhý deň liečenia a človekom v deň päťdesiat. Je to ako porovnať dve rôzne bytosti. A aj preto sú t eématické úvahy súčasťou knihy Remíza. Nie ako súčasť tohto denníka, ale ako samostatné časti, ktoré budú čitateľovi dávať kontext. Aby mohol vidieť, ako veľmi človek môže klamať sám seba, keď ešte nerozumie vlastnej chorobe. A zároveň, ako veľmi sa môže posunúť, keď má priestor rozmýšľať, nie utekať.Keď som si čítal tú úvahu z druhého dňa, až ma zamrazilo, aké to bolo prázdne. Nebolo to kôli tomu, že by som nechcel byť úprimný, no vtedy som ešte nevedel byť úprimný. Človek v prvých dňoch liečenia je ako zviera zahnané do kúta, bráni sa, skrýva sa, prispôsobuje si realitu tak, aby nebolela. Až po týždňoch prichádza skutočná odvaha priznať, že ten problém je väčší, než si vôbec vedel predstaviť.......
(2024).....dnes je jasné ako ľahko som doma zlyhával. Hlásenie polohy som odmietal. Finančnú kontrolu som bral ako útok. Každú snahu rodiny pomôcť som prekrútil na "nedôverujú mi". A keď príde tlak, staré riešenia majú tendenciu vrátiť sa rýchlejšie než nový zdravý návyk. Niekedy až primitívne rýchlo. Červík strachu, že keď sa vrátim, nebudem dosť silný mal vtedy reálne opodstatnenie. Možno preto ma pri tej predstave až pichalo pri srdci. Možno......
......Ale dnes, v deň päťdesiat, mám prvýkrát pocit, že rozumiem, spätný pád nepríde preto, že by bol človek slabý. Spätný pád príde vtedy, keď prestane pozerať na seba úprimne. A ja chcem pozerať. Aj keď to bolí. Aj keď sa bojím.Uvidím, čo bude ďalej. Možno sa ešte počas týchto posledných dní niečo zásadné stane, možno nie. Ale jedno viem: medzi človekom zo dňa dva a zo dňa päťdesiat je rozdiel, ktorý sa nedá vysvetliť slovami. Dá sa len ukázať.
A práve preto to všetko, aj s chybami, aj so slabosťou, bude súčasťou Remízy. Lebo príbeh bez pravdy nemá žiadnu hodnotu. A ja som klamal dosť dlho na to, aby som to už konečne pochopil....

- JK -