Deň 5. Piatok bez ilúzii, ale s plánom

Tak piatok, presne ten typ dňa, ktorý už poznám a ktorý vo mne automaticky vyvoláva spomienky na všetky tie piatky z minulosti, keď sa niečo láme alebo sa aspoň tvári, že sa láme. Prednášky dnes prebehli úplne v poriadku a musím si priznať, že boli celkom poučné, zrozumiteľné a dobre sa počúvali, čo ma vlastne ani veľmi neprekvapilo, pretože prednášky som mal vždy rád, aspoň počas prvého liečenia. Teraz ich však vnímam trochu inak a cítim, že sa na ne nedokážem úplne naladiť tak, ako kedysi, hoci sa o to vedome snažím.Mrzí ma, že ste dnes neboli v práci, pretože terapia mi dlhodobo dáva najviac zo všetkého, čo tu máme, aj keď mám na nej len výnimočne otázky a väčšinou na terapii veľa nehovorím ani sa nepýtam. Nie je to však preto, že by som nemal čo riešiť, ale skôr preto, že práve tam sa mi v hlave začínajú spájať jednotlivé veci, moje vlastné skúsenosti s tým, čo hovoria ostatní ľudia a v tichosti porovnávam, hodnotím, premýšľam a hľadám riešenia, ktoré by mohli fungovať práve pre mňa.Terapia je pre mňa priestor, kde si nenápadne plánujem ďalšie kroky, no už len na bližšie obdobie, pretože som pochopil, že rozmýšľať príliš ďaleko dopredu mi viac škodí, než pomáha. Všetko, čo je príliš vzdialené, sa mi zdá neuchopiteľné, zdĺhavé a mentálne vyčerpávajúce. Práve po prvej recidíve som si veľmi jasne uvedomil, že veľké plány do budúcnosti sú v mojom prípade často zbytočné. Pomalé kroky a pomalé, postupné úspechy sú základom, na ktorom sa dá reálne stavať, aj keď to nie je lákavé a ani rýchle.Zvažujem aj možnosť individuálnej terapie s vami, hoci úprimne neviem presne pomenovať, čo konkrétne by som tam chcel riešiť, pretože nemám jednu jasnú tému ani jeden problém, ktorý by kričal po okamžitom riešení. Skôr cítim vnútornú potrebu niekam sa pohnúť, nepremiestňovať sa len fyzicky v čase, ale urobiť aj mentálny posun vpred, aj keď zatiaľ neviem presne, akým smerom.Opäť v sebe cítim odhodlanosť vrátiť sa späť do reality, do bežného života, ktorý čaká za bránami liečenia, no spolu s týmto odhodlaním prichádzajú aj obavy, ktoré sa nedajú ignorovať. Po prvom liečení som bol odhodlaný tiež a aj napriek tomu som zlyhal, čo mi dnes nedovoľuje brať vlastné nadšenie ako samozrejmosť alebo istotu. Tentoraz je to však v niečom iné, najmä čo sa týka financií, pretože mám veci oveľa viac usporiadané, nastavené, otvorené a všetci okolo mňa vedia všetko, čo sa stalo. Práve vďaka tomu by návrat nemusel byť taký ťažký, ako som sa ho kedysi bál, aj keď viem, že jednoduchý nebude nikdy.

- JK -