Košík
0
0,00 €
Deň 46. ,,Tie obavy sú na mieste"
Celý deň pršalo. Od večera do večera sa drobné kvapky neúnavne odrážali od parapetov, zlievali sa do dlhých, strieborných prúdov a rytmicky bubnovali na okenné sklá, akoby pripomínali, že aj čas tu tečie pomaly, rovnomerne, neúprosne. Vzduch vo vnútri bol ťažký, presýtený vlhkosťou a pachom bielizne, ktorá nikdy nestihla úplne uschnúť. Každý dych mal v sebe niečo melancholické – ako keď sa človek prebúdzal do dňa, ktorý sa od toho včerajšieho líši iba počtom čiar na kalendári.Ten kalendár som si nakreslil sám, počas piatkových prednášok, počas tých, ktoré ma veľmi nezaujímali. Každý deň som si doň škrtal políčko, malý symbol prežitého dňa, krok bližšie ku koncu liečenia. Dnes ich tam ostalo len osem. Osem malých štvorčekov medzi mnou a svetom vonku. A hoci som sa na ten koniec tešil, s každým preškrtnutým dňom som začínal čoraz viac cítiť zvláštny rozpor – túžbu odísť, no zároveň aj čoraz silnejší strach. Strach z návratu do života, ktorý som kedysi tak bezmyšlienkovito prehrával deň po dni, stávku po stávke. Možno práve preto sa mi občas zdalo, že sa mi odísť ani nechce.Dnes som sa pristihol, že sa teším na niečo, čoho sa iní boja – na svoj životopis. Ten papier, ktorý každý z nás musí prečítať v "horúcom kresle" pred skupinou, keď sa terapia prehupne do pokročilej fázy. Tam, v tom tichu, kde niet úniku, človek hovorí o sebe nahlas, o všetkom, čo zničil, čo stratil, aj o tom, čo ešte možno zachráni. Teším sa, pretože viem, že to bude bolestivé. A zároveň oslobodzujúce. Avšak čakám už pridlho a rastie vo mne strach či to vôbec stihnem. Nie prečítať, ale spracovať emócie potom...V noci som sa však prebudil – asi o druhej ráno – na silnú nevoľnosť, ktorá ma vyhnala z postele. Nevedel som, čo to bolo. Možno len žalúdok, možno nervy. Od rána sa vo mne usadilo napätie, črevá stiahnuté, žalúdok ťažký, hlava akoby obalená hmlou. Celý deň som sa cítil slabý, trochu bezvládny, no stále som dúfal, že to nie je nič vážne. Asi len nejaký črevný defekt, hovoril som si s iróniou, aby som to odľahčil. Ale vnútri som vedel, že tu, na Prednej Hore, je aj obyčajná nevoľnosť niečo viac než len telesný stav. Je to odraz vnútra, napätie, ktoré sa hromadí a hľadá si cestu von.Obával som sa aj reálneho zdravotného problému a bola by smola ho dostať na fajront liečby. Len nedávno k nám totiž prišiel nový pacient – ten, ktorého sem neposlala vôľa, ale súd. Mladý chlapec z východu, dedinský typ, ktorému sa alkohol stal spoločníkom, kým mu nespútal život. Opitý sa raz vybral na traktor a rozhodol sa naháňať policajtov. Teraz tu sedí zavretý vo svojej izbe – sám, izolovaný, s povolením fajčiť priamo vnútri. Jedlo mu nosí sestrička, s nikým sa nerozpráva a dôvod je choroba. Denne mu izbu dezinfikujú, liečebňa si nemôže dovoliť šírenie choroby medzi pacientmi, no aj tak sú obavy na mieste. Jeho karanténa má trvať dva týždne – presne do môjho odchodu. A hoci ho nevidím a nerozprávam sa ním, vnímam ho ako pripomienku toho, kam až sa dá padnúť.Dnes nám počasie zrušilo povinnú vychádzku. Dážď prerušil rytmus dňa a tak sme ostali medzi štyrmi stenami. Cítil som, ako sa nedeľa ťahá – pomaly, bezcieľne. Čas sa vlečie, keď nemáš kam ísť a tak človek začne utekať dovnútra – do seba. Rozmýšľaš, plánuješ, skúšaš skladať svoj život ako puzzle, ktoré sa rozpadli a hľadáš, kde začať. V hlave sa mi prehrávali rôzne scenáre návratu – čo poviem rodičom, čo priateľom, ako sa postavím k práci, k pokusom o dôveru. Cítil som strach. Silný, tichý, vnútorný. Ale zároveň aj radosť. Radosť, že sa bojím správnej veci.Po týždni ticha prišla konečne aj odpoveď terapeuta. Videl som známe písmo, podpis a v tej chvíli som pochopil, že denníky nečíta primár, ale stále ten istý terapeut, ktorý nás sprevádzal od začiatku – len už nie každý deň, ale raz za týždeň. Čakal som na tie slová, možno viac, než som si priznával.
"Tie obavy sú na mieste, Jakub," napísal. "Treba byť ostražitý a strážiť si abstinenciu."
Čítal som to niekoľkokrát. Boli to len dve vety, ale mali v sebe pokoj, ktorý som potreboval. Ako keby mi niekto položil ruku na plece a ticho povedal: "Vidím ťa. Rozumiem ti." Žiadne moralizovanie, žiadne frázy. Len pripomenutie, že obavy nie sú slabosť, ale prirodzený sprievodný jav cesty, ktorú som si vybral. A že abstinencia nie je cieľ, ale denný boj – tichý, neviditeľný, no o to ťažší.Sedel som potom pri okne, sledoval dážď a cítil, ako sa vo mne niečo upokojuje. Ako keby tých pár viet vyvážilo celé dni čakania, celé hodiny vnútorného ticha, ktoré som tu prežil. A možno som si vtedy prvýkrát naplno uvedomil, že toto miesto – s dažďom, nudou, úzkosťou, s čiarami na kalendári a zápachom mokrého oblečenia – je vlastne útočisko. Dočasné, ale nevyhnutné.A že keď sa o osem dní tie dvere za mnou zatvoria, neodídem len z liečenia. Odídem z minulosti. Ale strach si vezmem so sebou – ako tichého spoločníka, ktorý mi bude pripomínať, že ostražitosť nie je slabosť. Je to druh bdelosti. A tá mi možno raz zachráni život.
"Tie obavy sú na mieste, Jakub," napísal. "Treba byť ostražitý a strážiť si abstinenciu."
Čítal som to niekoľkokrát. Boli to len dve vety, ale mali v sebe pokoj, ktorý som potreboval. Ako keby mi niekto položil ruku na plece a ticho povedal: "Vidím ťa. Rozumiem ti." Žiadne moralizovanie, žiadne frázy. Len pripomenutie, že obavy nie sú slabosť, ale prirodzený sprievodný jav cesty, ktorú som si vybral. A že abstinencia nie je cieľ, ale denný boj – tichý, neviditeľný, no o to ťažší.Sedel som potom pri okne, sledoval dážď a cítil, ako sa vo mne niečo upokojuje. Ako keby tých pár viet vyvážilo celé dni čakania, celé hodiny vnútorného ticha, ktoré som tu prežil. A možno som si vtedy prvýkrát naplno uvedomil, že toto miesto – s dažďom, nudou, úzkosťou, s čiarami na kalendári a zápachom mokrého oblečenia – je vlastne útočisko. Dočasné, ale nevyhnutné.A že keď sa o osem dní tie dvere za mnou zatvoria, neodídem len z liečenia. Odídem z minulosti. Ale strach si vezmem so sebou – ako tichého spoločníka, ktorý mi bude pripomínať, že ostražitosť nie je slabosť. Je to druh bdelosti. A tá mi možno raz zachráni život.
- JK -