Deň 40. Vrchol liečenia

Stalo sa to, čo sa už pár dní potichu avizovalo – preradili ma medzi pokročilých. Keď som dnes ráno počul svoje meno, v hrudi sa mi niečo pohlo. Zmes úľavy a nervozity. Úľavy, pretože som vedel, že tento krok znamená dôveru a posun. Nervozity, lebo práve tu sa láme chlieb. V tej chvíli sa mi vybavili všetky slová starších pacientov, ktorí o tejto skupine hovorili s rešpektom: vraj je to drsné, vraj sa tu ide "do šróbika", bez zbytočného prikrášľovania. A hoci som vedel, že je to súčasť cesty, v kútiku duše som cítil aj obavu – zvládnem to? Neodhalí táto skupina aj to, čo som ešte sám pred sebou nevedel pomenovať?Keď som odchádzal zo "svojej" pôvodnej skupiny, uvedomil som si, ako rýchlo som si na nich zvykol. Viedol nás pán Mgr. Daňovský – tichý pozorovateľ, ktorý vedel položiť otázku v správnom okamihu tak, aby z nej vyliezla pravda. Jeho trpezlivosť a schopnosť nechať ticho pracovať boli darom. Pomohol mi zorientovať sa v chaose, ktorý vo mne roky rástol spolu so závislosťou, ktorá sa rozrástla do gigantických rozmerov len za pár mesiacov. Naučil ma rozlišovať medzi skutočnou túžbou po živote a nutkaním utiecť k stávke. Keď som mu ďakoval, cítil som, že slová "posunuli ste ma ďalej" sú slabé oproti tomu, čo vo mne naozaj zmenil. Možno si ani neuvedomuje, koľko sa stalo počas tých týždňov.V tej chvíli som pochopil, že preradenie nie je odmena, ale skúška. Psychológovia to vysvetľujú jednoducho: základ si vybudoval, teraz sa učíš žiť sám so sebou bez bŕzd, ideš do hĺbky. Ako keby si rozoberal celý dom, ktorý si roky staval a opäť ho skladal, ale už podľa nových plánov. Nie je to o kontrole, ale o dôvere, že si pripravený. A hoci vo mne žije malá neistota, cítil som aj zvláštny pokoj. Ak chcem mať plnohodnotné liečenie za sebou, musím sa na tento vrchol odvážiť.Keď som odovzdával dnešný denník, napadla mi malá hra. Doteraz sme zápisky odovzdávali každý deň, teraz ich budeme odovzdávať len raz za týždeň. S úsmevom som na koniec nechal drobný test: "Koľko je 2 × 2?" Nie preto, aby som niekoho nachytal, ale aby som zistil, či si to naozaj prečítajú do detailu. Možno sa nad tým primár pousmeje, možno si len v duchu povie, že pacienti majú svoje spôsoby. Pre mňa to má význam – aj v najvážnejšej práci na sebe sa oplatí nechať priestor pre ľahkosť.A tak vás vítam, pán primár, vo svojom denníkovom svete. Ospravedlňujem sa za škrabopis a občasné gramatické chyby, no viem, že to nie je podstatné. Dôležité je to, čo sa deje vnútri. Po preradení som vstúpil do novej miestnosti. Na prvé stretnutie som sa síce nedostal k rozsiahlemu predstaveniu – to príde až zajtra – no atmosféra už dnes bola iná. Terapia trvá hodinu a pol a ide sa hlboko, bez toho, aby sa šetrili emócie. Počúval som, ako sa skúsení pacienti delia o príbehy a cítil, že toto bude iná liga. Niečo medzi rešpektom a očakávaním sa vo mne miešalo, ale v pozadí zostávalo odhodlanie.Keď som večer sedel nad čistou stranou denníka, napadlo mi, že tento prechod je viac než len zmena skupiny. Je to hranica, za ktorou sa z pacienta stáva človek, ktorý sa učí žiť nanovo. Nie len "nehrať", ale myslieť, plánovať, cítiť. Deň štyridsiaty sa tak stal symbolom cesty, ktorá už nie je len o prežití, ale o plnohodnotnom živote. A možno aj o tom, aby som si vedel uchovať humor, keď sa primár zajtra pousmeje nad mojou malou otázkou: "Koľko je 2 × 2?"

- JK -