Deň 3. Medzi pokorou a útekom

Dnes večer som sedel nad papierom a mal som zvláštny pocit, akoby som stál pred slovom, ktorému rozumiem jazykovo, ale významovo mi neustále uniká. Slovo, ktoré poznám, ktoré viem vysloviť, ale ktoré si vo mne nevie nájsť správne miesto. Pokora. Pre niekoho ticho a zmierenie. Pre iného prijatie reality tak, ako je. Pre mňa v tej chvíli však skôr niečo, čo sa dotýkalo starých rán, aj keď som ešte nedokázal presne pomenovať ktorých. Len som cítil, že sa ma to slovo dotýka hlbšie, než by malo a nie tam, kde by som čakal. Možno to ani nebolo o pokore. Možno to celé smerovalo k niečomu inému. K rešpektu. Alebo som mal len poprehadzované významy tak, ako som ich mal poprehadzované celé roky. Hodnoty, ktoré sa mi miešali s pohodlím. Priority, ktoré sa menili podľa tlaku. Hranice, ktoré som si nastavoval, len aby som ich mohol porušiť. Nevedel som to presne uchopiť. Len som cítil, že to slovo vo mne nespôsobuje úľavu ani pokoj, ale odpor, aký si človek nosí v sebe dlhý čas, až ho prestane vnímať ako niečo cudzie. Až kým niekde nepraskne niečo dôležité, niečo, čo už sa nedá ignorovať. V tento deň som si však uvedomil aj inú vec. Oveľa konkrétnejšiu. Menej abstraktnú. A práve preto o to bolestivejšiu. Môj problém nie je len stávkovanie. Môj problém je čas. Trpezlivosť. Schopnosť znášať proces, ktorý sa nedá urýchliť. Čas, za ktorý mám splatiť dlhy. Čas, ktorý si nežiada zázrak ani skratku, ale každodennú disciplínu a vydržanie tlaku. Tieto Vianoce, po ktorých som sem prišiel, mi nastavili zrkadlo tvrdšie než čokoľvek predtým. Príjmy vypadli. Realita zostala presne taká, aká bola. Dlhy nezmizli, len sa stali hlasnejšími. A ja som si vtedy nahováral, že som pripravený. Že mám plán. Že viem, čo robím. Že to mám pod kontrolou. Nemal som.A dnes, na druhom liečení, som si to konečne priznal. Zvláštnym, pokriveným spôsobom, ktorý je pre človeka po recidíve taký typický. Lebo zatiaľ čo som si písal o splácaní, o čase, o tlaku, moja myseľ neustále utekala inde. K zápasom. K tipom. K možnosti, že by sa to predsa len dalo urýchliť. Že by sa niektoré kroky dali preskočiť. Presne tým istým myslením, presne tým istým mechanizmom, ktorý ma sem priviedol znova.Je zvláštne, ako dokáže človek po recidíve hovoriť o zodpovednosti a pritom sa vnútorne stále držať rovnakých ilúzií. Ako dokáže rozmýšľať o dlhoch, o plánoch, o budúcnosti a zároveň sa potajomky opierať o tú istú barličku, ktorá ho už roky pomaly láme.Ďalšia vec, ktorá ma mátala, bola kontrola, ktorá bola doma nastolená a po návrate ma opäť čakala. Kontrola, na ktorú som si nikdy nevedel zvyknúť. Nie len finančná, ale aj taká zvláštna, pohybová, časová. Znamenalo to byť sledovaný. Hlásiť sa. Ohlasovať každý krok. Každú hodinu. Kde som. Kedy prídem. Prečo.Liezlo mi to na nervy tak silno, že som to často porušoval úmyselne. Nedokážem sa zmieriť s tým, že sa nemôžem len tak zobrať a odísť. Bez vysvetľovania. Bez pýtania sa. Bez toho, aby som musel žiadať peniaze na obyčajný výlet, na náhodnú akciu, na chvíľu slobody. Pristúpil som na to, lebo nebola iná možnosť. Ale zároveň som to v sebe niesol ako dôvod. Dôvod čo najskôr odísť. Vypadnúť. Z domu, z pravidiel, z kontroly. Túžba po slobode bola vo mne silná.A pritom tam bol absolútny chaos. Bez návodu. Bez istoty, či to, čo považujem za slobodu, nie je v skutočnosti len ďalší útek. A či to, čo nenávidím ako kontrolu, nie je práve teraz posledná vec, ktorá ma ešte drží nad vodou. Beznádej som necítil len v hlave. Bola rozlezená v celom tele. Ťažká, pomalá, vyčerpávajúca.

 

A zrazu tam opäť bol alkohol.Téma, ktorá sa ku mne lepila popri stávkovaní, aj keď som sa dlhý čas tváril, že to spolu nesúvisí. Tá odpoveď ma nezranila. No zneistila. Pretože som si uvedomil, že možno celý čas bojujem so slovami, namiesto toho, aby som bojoval so správaním. Že sa hádam o významy, lebo činy by boleli viac. A možno práve v tom je tá pokora, ktorej som nerozumel. V priznaní, že niektoré veci jednoducho neviem riadiť sám. A že to, čo považujem za obmedzenie, môže byť zatiaľ jediný most, ktorý ma ešte drží nad priepasťou.V ten deň som to však ešte neprijal.

- JK -