Deň 28. O pive, kontrole a predtuche

Niektoré dni na liečení ostanú v pamäti ticho. Nie pre krik, nie pre dramatické slová, ale práve preto, že sa v nich zlomí čosi neviditeľné. Deň 28 bol presne taký. Neprišla konfrontácia, ani hlasná hádka, iba zopár viet. A tie ma zasiahli viac než čokoľve

Predchádzajúce ráno mi terapeut zanechal stručnú poznámku. Strohá veta, ktorú som si prečítal asi desaťkrát:
"Lepšie by ste to mal bez rizika, Jakub."
Neviem, či išlo o jeho úmysel vyvolať vo mne vnútorný rozpor, ale podarilo sa. Nejasnosť tej vety bola ako trhlina – začala sa pomaly rozširovať. Mal na mysli tú výplatu, o ktorej sme sa bavili? Tú finančnú kontrolu od rodičov, ktorá má pokračovať aj po liečení? Alebo myslel to pivo, ktoré som spomenul akoby len mimochodom, ako niečo, čo sa ma možno raz týkať nebude?
Tak som mu odpísal. Úprimne. Nie vyhýbavo, ale nie ani celkom odhalený.
Neviem presne, na čo ste narážali – či na finančnú kontrolu ohľadom tej výplaty alebo ohľadom toho piva, resp. aj alkoholu.
Lebo pravda je taká, že neviem ani ja. Mám v sebe zmätok. Čo sa týka tej finančnej stránky, viem, že doma sa niečo dohodneme. Nebudem proti, ale ani na tom netrvám. Je to ako niečo, čo skôr či neskôr pominie. Plánujem sa osamostatniť, nie dnes, nie zajtra, ale povedzme do siedmich rokov.
(Ibaže čitateľ, dovoľ, aby som ti pošepol jedno tajomstvo – už o rok po tomto zápise ma život pritlačil k múru. A hoci som nebol pripravený, osamostatnil som sa. Nie zo sily, ale z núdze. O tom však možno inokedy.)
A potom som prešiel k tomu hlbšiemu – k alkoholu.
O tom asi denne rozmýšľam, píšem. A to je pravda. Nie je deň, kedy by som neviedol tichý spor sám so sebou. Nepíšem to pre efekt. Skutočne sa mi v hlave neustále bijú dve protichodné myšlienky.
Na jednej strane nechcem úplne abstinovať. Neviem si to predstaviť. Mám v hlave tie predstavy: víkend, kamaráti, leto, pivko. Malé, neškodné. Nie pohárik za pohárikom, nie prepadnutie sa do temnoty. Len akési neškodné "sociálne pitie".
Lenže na druhej strane je to riziko. A nie hocijaké.
Viem, že terapeuti nehovoria o "miernej konzumácii", o "kompromise". Na liečení také niečo neexistuje. Buď áno – alebo nie.
Lebo jedna závislosť môže veľmi ľahko nahradiť inú. Psychológovia tomu hovoria náhradná závislosť – keď mozog, zvyknutý na dopamínový výbuch zo stávok, automaticky začne hľadať iný zdroj. Alkohol? Nikotín? Pornografia? Cukor? Drogy? Nezáleží na tom. Závislý mozog nepozná rozdiel medzi výhrou na automate a eufóriou po dvoch pivách. Chce len úľavu.
A ak by som si dal "len jedno", čo bude o týždeň? O mesiac? Budem ho piť len v lete? Len s priateľmi? A čo ak príde smútok? Čo ak sa pohádam s niekým? Čo ak príde túžba uniknúť?
Alkohol môže byť spúšťač.
A možno to v hĺbke duše viem. Možno preto o tom stále rozmýšľam. Možno preto každým dňom o trochu viac premýšľam, aké by to bolo –
nedať si ani to jedno jediné pivečko.
Ani pri narodeninách. Ani v piatok večer. Ani keď by "všetci mohli" – len ja nie.
A práve v tejto chvíli, keď sa mi v hlave točí boj, si uvedomujem niečo dôležité.
Tento boj možno nevyhrám silou. Možno ho nevyhrám rozumom. Možno ho vyhrám len časom.
Ale niečo vo mne už vie, ako ten boj dopadne...

Terapeut mi napísal stručnú odpoveď:
"Myslel som aj, aj."

A to mi stačilo. Usmial som sa. V tej vete nebolo ani napomenutie, ani výsmech. Len tiché porozumenie.
A ak je pravda, že každá vojna sa vyhráva jednou bitkou, tak dnešnú som možnu prehral...
- JK -