Deň 13. Výsledky

Ráno bolo ako každé iné. Chladné, tiché, voňajúce starým drevom, dezinfekciou a zvláštnou zmesou nádeje a únavy, ktorá visela vo vzduchu ako hmla nad dolinou. Predná Hora spala so mnou a zároveň proti mne. Každý nový deň tu bol dar aj trest – ako keby si život skúšal, či to so mnou ešte má zmysel. Vstal som bez výčitiek, ale s hlavou, ktorá bola akási ťažká. Nie z choroby. Z myšlienok.Dnes ma čakali výsledky psychotestov. Nejaký čas som sa na ne aj tešil – mám rád testy. Rád sa hrabem v sebe, v tých tichých zákutiach duše, kde človek číta veci, ktoré si inak nechce priznať. Lenže dnes ma tie riadky udreli medzi oči.Keď mi terapeut povedal, že výsledky testov potvrdzujú narušenú osobnosť, chvíľu som len sedel. Mlčal som. Videl som mu v očiach, že mi nechce ublížiť. Že mi to hovorí ako lekár, nie ako sudca. No aj tak to bolelo. Bolelo to tak čisto a surovo, ako keď som si tu prvýkrát uvedomil, že to nie som len ja, kto prehral peniaze. Že so mnou prehrala aj moja mamina, keď mi požičala peniaze na paušál. Že prehrala moja sestra, keď mi verila. Že prehrala moja dôstojnosť. Prehral som zápas. Nie futbalový, nie hokejový. Prehral som so sebou samým. Terapeut pokračoval a rozvíjal. Agresivita. Výbušnosť. Tendencia ísť do konfrontácie aj vtedy, keď by sa iný stiahol. To boli slová, ktoré zazneli počas dnešného rozhovoru s terapeutom. Rozoberali sme výsledky psychologických testov a táto veta sa stala ich hlavičkou – ako keby ňou chcel vyjadriť všetko, čo som doteraz len tušil. Sediac oproti nemu som počúval a postupne si uvedomoval, že sa nepozeráme len na test, ale na mňa. Odhaleného, bez obranných mechanizmov, bez úsmevu, ktorý zakrýval, že sa vnútri stále niečo dusí. Celý život som riešil veci sám. Svoje bitky som si vždy vybojoval sám. Nie preto, že by som nechcel patriť niekam, ale preto, že som tomu prestal veriť. Ľuďom. Kolektívom. Pravidlám. Možno som si tak vytvoril vlastný kódex – v ktorom som si súdy vynášal sám a tresty niesol potichu, bez nároku na pochopenie. Konfliktom som sa nevyhýbal. V krčme? Jasné. Keď to prepuklo, neuhol som. Nie som ten, kto to začne, ale ak sa to rozbehne, neostávam bokom. Nie som hľadač problémov, ale keď sa objavia, stojím im zoči-voči. Snažím sa veci riešiť po dobrom, ale keď to vo mne vrie, keď sa nahromadí ten známy tlak v hrudi, diplomacia ide bokom. Najmä, keď ide o rasu. Alebo o čokoľvek, čo nesie v sebe náboj nespravodlivosti, predsudku, povýšenosti. Nosím v sebe hnev. A on si vždy nájde cestu. Niekedy vybuchne v pohľade, inokedy v geste. Niekedy len ticho vrie, inokedy buchne ako granát. A často ani neviem prečo. Ale viem, že je tam. Nie ako niečo zlé, ale ako niečo, čo sa vo mne roky zbieralo. Možno zo života. Možno z viny. Možno z bolesti, ktorú som nevedel pomenovať. Ten terapeutov podnet, aby som sa začal venovať vybíjaniu agresie bezpečnou formou, mi dáva zmysel. Vonku to riešim hokejom – tam sa viem odreagovať. Tam to viem vypustiť. Ľad, rýchlosť, súboj. To všetko ma vie vyčistiť, dobiť, stiahnuť zo seba tie tiene. Ale tu na liečení ten ventil nemám. A tak sa všetko znova zbiera vnútri – ako tlak v uzavretom priestore. Po večeri som dlho sedel na izbe a premýšľal...Ach áno večera – rituál medzi disciplínou a hladom. Jedáleň bola na prízemí, vedľa výťahu. Chodby páchli rozbitými snami. Aby sa jednotlivé oddelenia nestretali, v jedálni bol stanovený harmonogram. Pred nami išli drogovo závislí a ťažkí alkoholici – jedáleň sa vyprázdňovala, keď sme čakali pred dverami. Ako odchádzali v rukách si niesli zvyšky, či duplu – niektorí v miskách, iní len v sáčkoch. Hladní, chudobní na kilá aj na minulosť. Boli to vraky ľudí. Ale niekedy som v nich videl záblesk budúcnosti, možno aj tej mojej.My, patologickí hráči, sme šli ako druhí a ticho čakali. Nemohli sme sa ani len otočiť k dievčatám z nášho oddelenia, nieto ich pozdraviť. Jeden pohľad naviac, jeden úsmev, a mal si čierny bod. Trest. Krátky pohľad na zakázané ovocie – smiech ženy, čo má tiež v duši prázdno.Keď sme vošli do jedálne, bola tam známa rutina. Tácka. Pult. Kuchárky s výrazom, aký mali aj tie v školskej jedálni – nie zlé, ale ani srdečné. Čo som mal na karte napípané z týždenného jedálnička, to mi naložili. Dnes som si vybral ryžu s bravčovým a kyslou uhorkou. Jedlo bolo v poriadku. Predná Hora možno nie je hotel, ale hladný som nikdy neostal. Vo štvrtky sme mali suchú večeru – chleba s paštétou alebo syrom, zabalený v igelite. Ten si človek zobral na izbu a zjedol ho tam, pri okne, kde si mohol chvíľu byť sám so svojimi myšlienkami.A tie dnes boleli.Zrazu som si uvedomil, že som sa celý život snažil pôsobiť silno. Tvrdý chlap, čo neuhne pred bitkou. Ale dnes som sa cítil ako chlapec, ktorému niekto povedal, že niečo s ním nie je v poriadku. A ten chlapec sa v tom hľadal. Zrazu som sa pozrel na seba nie ako na hráča, ktorý prehral, ale ako na človeka, ktorý nemá k sebe lásku. A možno to je to, čo mi chýbalo celý čas. Nie výhra, nie adrenalín, nie kurz 2.15. Ale pokoj. Prijatie. Nádej, že keď ráno otvorím oči, nebudem myslieť na tiket, ale na to, čo pekné ma môže čakať, keď nič nevsadím.A tak sedím, premýšľam, analyzujem sa. Nie preto, že by som sa chcel ľutovať. Ale preto, že ak mám raz vyjsť odtiaľto lepší, musím sa najprv stretnúť s tým, kým som bol. Bez prikrášlení. Bez výhovoriek.Lebo až vtedy začne skutočná zmena.Ale, ako je možné, že som sa dostal až sem? Odpoveď neprišla hneď. Ale knihy a úvahy psychológov mi napovedali – každý závislý človek má narušenú osobnosť. A ja... ja som závislý. Táto veta sa mi kedysi zdala ako trest smrti. Dnes je to veta, ktorá má v sebe nádej. Pretože ak je niečo narušené, dá sa to možno ešte opraviť.Táto závislosť nie je len o peniazoch. Je to spôsob myslenia, ktorý ma odpojil od reality. Od ľudí. Od súcitu. Každý zápas, každé číslo, každý kurz – to všetko bolo ako droga. A tá droga mala meno únik. Únik od bolesti, od prázdnoty, od seba.Keď tipuješ zápasy a prehráš tisíce, nebolí len účet v banke. Bolí všetko. Najmä ticho po zápase. Ten moment, keď ti napadne, že si zničil ďalší deň, ďalšiu šancu. Ale závislý mozog to nezaregistruje. On chce ďalší tiket. Ďalší výstrel do prázdna. A to je narušená osobnosť – niekto, kto si myslí, že jedna výhra vymaže všetky prehry.Deň trinásty bol možno len ďalším dňom v kalendári liečenia. Ale pre mňa to bol deň, keď som si prvýkrát priznal, že mám problém nie len s hrou, ale sám so sebou. A to je, paradoxne, výhra. Nie v peniazoch. Ale v pravde.A pravda je, že každý závislý môže byť uzdravený. Ale musí začať od seba. Bez klamstiev. Bez skratiek. Len tak sa to dá. Deň po dni.

- JK -