Deň 11. Je to v mojich rukách

Večer sa dnes do izby uložil inak než po minulé dni, tichšie, mäkšie, no zároveň s akousi zvláštnou váhou, ktorú nebolo cítiť vo vzduchu okolo mňa, ale priamo vo mne, v priestore medzi myšlienkami, ktoré sa už nesnažili rozbíjať jedna o druhú tak prudko ako predtým. Skôr sa pomaly usádzali na svoje miesta, akoby si aj ony po dlhom čase začínali uvedomovať, že nie všetko musí zostať navždy rozbúrené. Sedel som opretý o stenu, nohy som mal natiahnuté pred sebou, zošit otvorený na kolenách a pero som tentoraz nedržal kŕčovito, nie s tým starým napätím, ktoré sa mi v posledných dňoch vtláčalo do prstov zakaždým, keď som sa chystal niečo napísať, ale voľnejšie, pokojnejšie, akoby som dnes nepísal zo strachu pred tým, čo vo mne nájdem, ale skôr z potreby uzavrieť jednu kapitolu tak, aby po nej nezostalo len ticho, ale aj zmysel. Chvíľu som sa díval na prázdnu stránku pred sebou. V tom pohľade nebola neistota, skôr zvláštne sústredenie, akési tiché zberanie odvahy na vetu, ktorá vo mne dozrievala už od rána. Keď sa mi napokon perom podarilo pomaly napísať slová "No jasné, že sa podarí", ako odpoveď na terapeutovu pripomienku, že sa raz nejaká romanca - vzťah a s tým aj abstinencia vydarí, mal som pocit, že ich nepíšem iba na papier, ale aj kdesi hlboko do seba, na miesto, kde sa roky miešali pochybnosti, sľuby, pády, ospravedlnenia a nové začiatky, ktoré nikdy nemali dosť pevný koreň na to, aby vydržali. Tentoraz však tá veta neznela ako fráza, ktorú si človek hovorí len preto, aby prekryl strach, ani ako naučená formulka, ktorá dobre vyzerá navonok a chvíľu dokáže upokojiť svedomie, ale ako niečo, čomu som po prvý raz po veľmi dlhom čase naozaj veril. S tichou vnútornou istotou, ktorá nevyrastá z pýchy, ale z rešpektu voči tomu, aké ľahké je opäť spadnúť. Abstinencia je v mojich rukách, napísal som si do zošita a hoci tá veta na prvý pohľad pôsobí jednoducho, takmer až obyčajne, vedel som, že pre mňa v sebe nesie omnoho väčšiu váhu než kedysi, keď som si ju opakoval s presvedčením človeka, ktorý si myslí, že už všetko chápe, hoci v skutočnosti ešte len stojí na prahu vlastnej zaslepenosti. Aj predtým som si predsa hovoril, že to mám vo svojich rukách, že rozhodujem ja, že viem, kde sú hranice a ako ich nepokaziť. Lenže vtedy v tom bola istota bez pokory, dôvera bez pravdivého poznania seba samého. Preto sa to celé tak ľahko zrútilo pri prvom vážnejšom náraze. Dnes v tom cítim niečo celkom iné, niečo krehkejšie a možno práve preto aj pevnejšie, pretože už nejde o to, či môžem, či by som teoreticky zvládol byť silný, či mám dosť argumentov a odhodlania, ale o to, či si to budem vedieť vybrať každý jeden deň, znova a znova, aj v obyčajných momentoch, aj v slabých chvíľach, aj vtedy, keď sa nikto nebude pozerať a nikto ma nebude kontrolovať. A to je rozdiel, ktorý sa človek nenaučí z kníh, z múdrych viet ani z prednášok, pretože ten sa musí odžiť na vlastnej koži, musí prejsť telom aj dušou, aby sa z neho stalo niečo skutočné. Do zošita som potom napísal aj slovo ďakujem a keď som ho tam raz položil, zrazu mi nestačilo napísať ho iba jedenkrát. Cítil som, že vo mne je vďačnosti viac, než koľko unesie jedna jediná veta. Ďakujem za tie dva týždne, za všetko, čo ste mi dali, za všetko, čo ste mi ukázali, ale najmä za to, čo bolelo, pretože práve tie najnepríjemnejšie chvíle vo mne zanechali najväčšiu stopu. Človek si často myslí, že pomoc príde v podobe úľavy, jemnosti a pochopenia, no čoraz viac mám pocit, že skutočná pomoc niekedy prichádza ako bolestivé zrkadlo, do ktorého sa človek nechce pozrieť, no práve preto to potrebuje. Dnes ste sa rozprávali s mojimi rodičmi - pokračoval som - a ja som si až v tej chvíli naplno uvedomil, akú zvláštnu silu má ich prítomnosť, najmä keď ju nečakám. Nevedel som, že príde aj mamina a keď som ju uvidel vo dverách, na okamih som zostal stáť takmer bez pohybu, prekvapený a zároveň zvláštne dojatý, hoci takéto veci sa vo mne zvyčajne neukazujú ľahko. Nebola to len obyčajná radosť z toho, že prišla, ale skôr hlboký, ťažko pomenovateľný pocit, že niekto je tu stále, aj keď by už možno ani nemusel byť, aj keď som sklamal, zranil a priniesol do ich života viac bolesti, než by som si sám chcel priznať. A predsa prídu, sadnú si, počúvajú, zostanú prítomní, hoci ich k tomu nič príjemné nevedie, iba vzťah, ktorý prežil aj to, čo by mnohé iné veci dávno zlomilo. Sedel som tam a nevedel som celkom presne, čo v tej chvíli cítim, pretože vďačnosť, hanba, úľava a jemná radosť sa vo mne zmiešali do jedného tichého, no silného pocitu, ktorý sa nedal rozložiť na jednoduché časti. Počas dnešnej terapie sa potom stalo niečo, čo som nečakal. Juraj, spolupacient, rozoberal svoj vzťah s otcom, hovoril otvorene a úprimne, bez zbytočných okrás a v jednej chvíli mi hlavou prebleskol môj vlastný tatino, náš vzťah, všetko to staré napätie, tá zvláštna nestabilita, v ktorej sme sa roky pohybovali, akoby medzi nami nikdy nevznikla pevná zem, iba neustále kolísanie medzi blízkosťou a vzdialenosťou, medzi porozumením a napätím, medzi chvíľami, keď som mal pocit, že si rozumieme a obdobiami, keď sme si boli tak vzdialení, až sa zdalo, že medzi nami ostalo len ticho. V tej chvíli som cítil, že by som sa mal ozvať, že by som mal niečo povedať, že by som mal tú tému otvoriť a pomenovať aspoň časť z toho, čo sa vo mne ozvalo, pretože niekedy človek presne cíti, kde sa skrýva rana, ktorú ešte neuzavrel. Už som sa takmer nadýchol, už som bol tesne pri tom, že sa zapojím, no potom som sa zastavil niekde uprostred, v priestore medzi rozhodnutím a mlčaním. A tam som aj zostal. Vedel som totiž, že keby som začal hovoriť, neskončilo by to pri jednej vete, pri jednej poznámke ani pri jednej spomienke. Bolo by to dlhé, ťažké, pravdepodobne bolestivejšie, než som si dnes dovolil uniesť. A možno... som na to jednoducho nemal dosť síl. Možno som si to nechal na neskôr, možno som si len povedal, že nie všetko sa musí otvoriť v ten istý deň, no niekde úprimne vo vnútri si pripúšťam aj to, že som sa toho možno obyčajne zľakol. Na minulej liečbe som o tom pritom hovoril, otvorene, bez filtra, tak, ako to zo mňa vtedy vyšlo a malo to váhu. Veľkú váhu. No napriek tomu som sa aj potom ešte musel vrátiť na izbu a rozprávať sa s chalanmi, akoby samotné vyslovenie na terapii nestačilo. Asi sú jednoducho veci, ktoré človek nepovie len raz a tým ich neuzavrie, pretože niektoré bolesti sa musia pomenovať viackrát, z rôznych uhlov, v rôznych náladách a v rôznych vetách, kým im človek začne naozaj rozumieť. Niektoré pravdy sa nedajú vypovedať jedným dychom, pretože ich váha sa odkrýva postupne. Keď som na chvíľu zdvihol pohľad od zošita, izba bola obyčajne živá svojím vlastným známym spôsobom, z chodby sa ozval smiech, niekde v diaľke buchli dvere a všetko to pôsobilo ako bežný večer, jeden z mnohých, ktoré tu človek prežije bez toho, aby si ich navždy zapamätal. A predsa som presne vedel, že pre mňa to dnes obyčajný deň nie je, pretože vo mne sa niečo nenápadne ukladalo do jasnejšieho tvaru. V utorok idem preč, povedal som si v duchu. Tá veta vo mne zarezonovala zvláštnym spôsobom, ktorý sa nedal nazvať len úľavou ani len strachom. Bolo v tom oboje. Úľava z odchodu, z návratu, z toho, že sa znova otvorí svet za týmito stenami, ale zároveň rešpekt, možno aj obava, lebo tu, v tomto uzavretom priestore, bolo všetko predsa len jasnejšie, pomenovanejšie, ohraničené pravidlami, časom, terapiami a prítomnosťou ľudí, ktorí rozumejú, kdežto tam vonku bude všetko stáť oveľa viac len na mne.Práve preto som dnes písal pomalšie, uvedomelejšie, akoby som chcel každé slovo položiť na papier s väčšou zodpovednosťou než inokedy. Ešte raz vám chcem poďakovať, napísal som a vedel som, že tentoraz to nie je zdvorilostná veta, nie je to zakončenie pobytu, ktoré sa patrí vysloviť, ale skutočné uznanie toho, že mi tieto dni dali viac, než som si možno pripúšťal v tých ťažších chvíľach. Zároveň som však cítil aj druhú časť pravdy, tú menej príjemnú a o to dôležitejšiu, že skutočná práca sa týmto nekončí, ale práve naopak. Až teraz sa začína. V priestore, kde už nebudem mať okolo seba tieto múry, túto štruktúru a tento dohľad. - Mám vaše číslo a možno vás naozaj občas pootravujem -, no keď som si to v hlave formuloval, uvedomil som si, že to nebude len zo slabosti alebo bezradnosti, ale možno aj z potreby pripomenúť si, prečo to celé robím, prečo sa chcem držať, prečo nechcem znova spadnúť do tej istej jamy, z ktorej som sa už toľkokrát márne snažil vyšplhať. A keď som si predstavil, že sa možno uvidíme o pol roka alebo o rok, už som v tom nevidel návrat na začiatok, nie ďalšie bolestivé priznanie zlyhania, ale nádej, že by to tentoraz mohlo byť inak, že by som sa mohol vrátiť nie ako ten istý človek, ktorý sem prišiel dolámaný, vyčerpaný a vnútorné rozbitý, ale ako niekto, kto sa za ten čas posunul ďalej, kto sa naučil niesť sám seba o niečo pevnejšie a pravdivejšie. Keď som napokon zošit pomaly zatvoril, ešte som si v hlave prehral poslednú vetu od terapeuta. Jednoduché slová, ktoré by niekomu inému možno zneli obyčajne, no vo mne zanechali zvláštne silný dozvuk. ,,Nech to tak bude, Jakub. Majte sa."Nič veľké, nič patetické, nič zložité, no presne tie slová vo mne našli miesto, na ktorom sa ticho usadili. Oprel som sa o stenu, zavrel oči a na chvíľu len dýchal, bez toho, aby som sa snažil ešte niečo dopovedať alebo vysvetliť. Po veľmi dlhej dobe sa vo mne objavil pocit, hlboký a pokojný. Pocit, že možno to naozaj môže byť tak, ako som si napísal na začiatku, že možno tentoraz nejde len o ďalší zápis v denníku, ďalšie pekné slová na papieri, ale o niečo, čo vo mne naozaj začína rásť.

- JK -