20. Dar od skaly

Dorota si s vypätím síl razila cestu cez hustý porast, ktorý ju na každom kroku skúšal. Mokré listy sa lepili na jej pokožku, tráva ju škrabala po nohách, no ona neprestávala. Jej vnútorný hlas ju poháňal vpred. Po búrke, ktorá ju oddelila od Mareka a zanechala ju samu na tomto neznámom ostrove, neostávalo nič iné, len bojovať. Každý krok ju približoval k tomu, v čo verila, že prežije.Jej pohľad blúdil po okolí, pričom si všímala každý detail. Palmové listy sa jemne kývali vo vetre, slnko si razilo cestu pomedzi koruny stromov, a všade navôkol sa ozýval spev šumu lístia. Bolo to ako symfónia divočiny, ktorá bola zároveň nádherná aj desivá.Z ničoho nič jej zrak upútali banánovníky. Dorota zastavila a neveriacky pozrela na strapce zelených banánov, ktoré sa kývali na vetre. "Ďakujem," zašepkala, akoby to bol zázrak zoslaný priamo z nebies. Opatrne sa k nim priblížila, jej ruky sa natiahli, no banány boli príliš vysoko. Skúsila sa vytiahnuť na špičky, no bez úspechu. "Marek by vedel, čo s tým," pomyslela si a jej hruďou prešla ostrá bolesť. Chýbal jej – jeho prítomnosť, jeho schopnosť prebrať vedenie, keď ona nevedela, čo ďalej.Po chvíli premýšľania našla na zemi dlhú suchú vetvu. Pomaly ju zdvihla a začala ňou trieskať do banánového trsu. Prvé údery neboli úspešné, no Dorota sa nevzdávala. Každý pokus bol tvrdší a cieľavedomejší, až kým sa strapec nezlomil a s tupým zvukom nedopadol na zem. Chvatne si ich pozbierala a pritiahla k hrudi. Boli ešte nezrelé, ale aj pohľad na ne jej dal silu.Pokračovala ďalej a banány zaviazala do improvizovaného vaku, ktorý si vytvorila z roztrhnutého rukáva mikiny. Na pobreží si všimla niekoľko krabov, ktorí pobehovali pomedzi mokrý piesok, a v plytkej vode sa črtali malé rybky. Príroda bola štedrá, ale Dorota nemala potrebné nástroje na lov. "Ako to zjem?" rozmýšľala nahlas, jej oči hypnotizovali kraba, ktorý sa náhle schoval do svojho úkrytu.Kľakla si na zem a vzala do rúk menšiu mušľu, ktorá ležala pri brehu. Bola nádherná, hladká a lesklá, ako malé umelecké dielo. Dorota si priložila mušľu k uchu a započúvala sa do šumu. Tento moment ju upokojil. Vedela, že musí nájsť spôsob, ako zabezpečiť jedlo, ale zároveň cítila, že jej silu dáva aj spojenie s prírodou. Bola to hra prežitia a ona bola jej súčasťou.Po dlhšej prechádzke narazila na niečo, čo ju úplne ohromilo hneď ako to videla z člna keď bola na oceáne – obrovská skala, ktorá sa týčila do výšky, akoby bola stvorená na to, aby pozorovala oceán. Ďaleko väčšia ako tá v lese. Dorota zastala a zalapala po dychu. Skala bola mohutná, jej povrch bol pokrytý machom a rôznymi výstupkami. Na jej vrchole sa rysovalo nekonečno. "Ako… ako môže byť niečo také obrovské?" zašepkala.Táto skala pre ňu predstavovala symbol. Bola neotrasiteľná, pevná, odolná voči času a prírodným živlom. Dorota sa k nej pomaly priblížila a dotkla sa jej drsného povrchu. "Kiež by som bola ako ty," povedala ticho. Jej ruky zostali na skale, akoby z nej mohla načerpať silu.Prúd vody stekajúci z vrcholu skaly ju prilákal. Opatrne sa presunula k miestu, kde voda dopadala na zem, a kľakla si. Pustila si vodu do dlaní a ochutnala ju. Bola sladká, rovnaká akú chutnala nedávno. Jej pery sa opäť osviežili. "Ďakujem," šepla.Sklonila hlavu a začala sa modliť, hoci nevedela, komu vlastne venuje tieto slová. Bola vďačná za dar života, za možnosť cítiť silu tejto divočiny. No v rovnakom momente ju premkol smútok. "Marek, toto by si mal vidieť," pomyslela si. Zovrela ruky v päsť a zadívala sa na oblohu, akoby očakávala odpoveď.Zamyslená nad Marekom začala premýšľať o ich posledných momentoch. Jeho hlas, jeho tvár – všetko jej pripomínalo, aká dôležitá bola ich spolupráca. Vedela, že ak chce prežiť, musí začať myslieť ako on. Pragmaticky, cieľavedome, s rozvahou. Ale ako napríklad zapáliť oheň, keď nemá nič, čím by ho vytvorila? Táto otázka ju trápila počas celej cesty späť k člnu.Dorota sa vrátila na svoje improvizované táborisko, kde prevrátila čln, aby pod ním spala. Unavená, ale odhodlaná, si sadla na zem a začala si triediť myšlienky. Banány by mohli chvíľu poslúžiť ako potrava, ale čo ďalej? Ako sa postará o teplo? Ako sa ochráni pred nocou, ktorá bola stále desivejšia?Sedela tam a pozerala sa na vlny, ktoré jemne narážali na breh. Búrka zanechala svoje stopy, ale zároveň priniesla aj nové možnosti. "Musím to zvládnuť," zašepkala, jej hlas znel pevnejšie, ako by očakávala.Dorota si uvedomila, že táto skala, banánovníky a samotný oceán jej dávajú nádej na boj. Bola to náročná cesta, ale každý krok ju posúval bližšie k odpovediam. Jej odhodlanie rástlo, rovnako ako jej túžba nielen prežiť, ale dokázať sebe, že má v sebe silu prekonať aj nemožné.

- JK -