95. Slza nádeje

Noci v jaskyni bývali temné, ale táto bola čierna. Čierna ako uhoľ. Ako pľúca plné vody. Ako Dorotine pery, ktoré zbledli natoľko, až stratili svoj tvar.
Marek nespal. Už niekoľko hodín nespal. Sedel neďaleko ohniska, v rukách držal list so šťavou z rozdrvených plodov a koreňa, o ktorom si myslel, že by mohol pomôcť. Ale pomoc bola na tomto ostrove ako tie vtáky z minulých dní — prchavá, nedosiahnuteľná.
Dorota ležala na mieste, kde to bolo najmenej vlhké. Zakrytá všetkým, čo mali. Vlasy sa jej lepili na čelo, celé telo sa triaslo pod jemnou prikrývkou, hoci oheň praskal pár centimetrov od nej. Kašeľ sa zmenil. Už to nebol ten drsný, nahnevaný kašeľ, aký mala včera. Teraz bol tichý, prerušovaný, dusivý. Každé zakašľanie pôsobilo ako rany kladivom do jej slabého hrudníka.
Marek k nej pristúpil s miskou, v ktorej bolo niečo, čo by v inom svete nikdy nenazval liekom. Rozvarené listy, korene, pár kúskov rybej kože, kvapky dažďovej vody, ktorú zachytil. Pritlačil jej misku k perám. Ona otvorila oči — na moment — a hoci nič nepovedala, Marek vedel, že chápe. Nadvihol jej hlavu, opatrne. S každým dotykom sa bál, že ju zlomí.
"Len trochu," zašepkal. "Skús..."
Na jazyku jej zostal trpký pocit. Ale prehltla.
Choroba prišla rýchlo. Niečo medzi bronchopneumóniou a tropickou infekciou. Kombinácia vlhka, podchladenia, oslabeného imunitného systému a možno aj baktérie zo zvieracieho mäsa. Boli vystavení všetkému. A teraz to dohnalo ju.
Marek si kládol za vinu všetko. Že vtedy nezostali v prístrešku, že ju neniesol naspäť rýchlejšie, že jej nedal piť viac vody, že nespoznal varovné príznaky. Teraz vedel, že má horúčku vyššiu ako kedykoľvek predtým. Telo horelo, ale zároveň sa chvelo ako v ľade.
Sledoval, ako sa jej hruď pomaly dvíha. Dlhé pauzy. Príliš dlhé. Priložil ucho k jej ústam, cítil slabý výdych.
"Zostanem tu," povedal jej. Nečakal odpoveď. Vedel, že nevládze. Jej ruky boli krehké, prsty zmodrané. A jej oči... keď sa raz za čas otvorili, nebolo v nich nič z tej ženy, ktorú poznal. Ani z tej ženy, čo kričala na neho, keď museli zabiť varana. Ani z tej, čo sa smiala, keď ju po prvýkrát niesol na chrbte.
Len prázdno. A bolestivé prijatie konca.
Čas plynul zvláštne. Slnečný lúč sa konečne predral cez oblakmi zatemnené nebo a Marek vybehol z jaskyne len preto, aby chytil ďalších pár kvapiek čistej vody. Snažil sa vytvoriť niečo ako obklad, ktorý jej prikladal na čelo, hoci vedel, že to je len zúfalá snaha znížiť teplotu.
Potom sa vrátil. Sadol si k nej. Zobral jej ruku do dlane a položil si ju na tvár.
"Vieš…" začal, no hlas sa mu zlomil, "ty sa odtiaľto ešte pozrieš domov. Sľubujem ti. Aj keby som mal tento ostrov vyhodiť do vzduchu, len aby ho videli zhora."
Dorota nič nepovedala. No prstami jemne stisla jeho ruku. Možno nechtiac. Možno posledný reflex. Možno… nádej.
Zatvoril oči a myšlienky mu unikli ako dym z ohňa.
Čo ak to bola ich posledná spoločná noc? Čo ak ráno neprežije?
Premýšľal, či by nemal utekať na druhú stranu ostrova, možno by ešte niečo našiel. Možno nejaký strom s plodom, čo pomáha pri vírusoch. Ale ak by odišiel a ona by… keby sa už nevrátil, ak by zomrela sama...
Nie. Ostane.
Vnútri cítil paniku. Tichú, zúrivú, dusivú. Chcel vrieskať, rozbiť kamene, utekať a schovať sa do oceánu. Ale ostal. A držal ju.
Zrazu si uvedomil, že aj jeho myšlienky sú čierne. Už nebolo žiadne "potom". Žiadna budúcnosť. Iba teraz. A teraz bolo plné ticha, kašľa a bolesti.
Slnečné lúče sa kradli do jaskyne pomaly. V jaskyni však nezahriali. Neprenikli do strachu v ich dušiach.
Marek sedel opäť pri nej. Bdel. Nejedol. Nepil. Len čakal.
Dorota otvorila oči. Unavene. Pomaly. Zahľadela sa na neho. Dýchala prerývane, ale bola pri vedomí.
Ich pohľady sa stretli.
Boli v nich slová, ktoré už nestihli vysloviť. Vďaka. Strach. Prijatie. Láska. Slabosť. Pokora. A... odpustenie.
V tom pohľade bolo všetko.
Z Dorotinej tváre stekala slza. Slaná. Tichá. Neprítomná. Ale skutočná.
Marek jej tú slzu zotrel palcom a bez slova si oprel čelo o jej čelo. Zavrel oči.
Nie preto, že by sa chcel vzdať. Ale preto, že už nemal čo viac urobiť.
Zostal len pohľad. A slaná kvapka nádeje, že možno zajtra... ešte príde ďalší spoločný deň.
- JK -