92. Ranné prekvapenie

Nad ránom sa vietor zodvihol ako urazené more – prudký, chladný a netrpezlivý. Preháňal sa cez palmy, šľahal listami a rozháňal oblaky ako stádo splašených oviec. Marek otvoril oči ešte pred úsvitom. Neprebudil ho hluk, ale pocit – ten zvláštny, vtieravý nepokoj, čo sa vkradne pod kožu ako tieň, ktorý nemá zdroj svetla.Posadil sa. Vietor mu okamžite rozcuchal vlasy, a keď sa nadýchol, cítil to. Vzduch bol ťažký, nabitý vlhkosťou a statickou elektrinou. Prichádzala búrka.Bez váhania sa otočil k Dorote. Spala pokrčená pod provizórnym krytom z listov, tvár pokojná, no telo mierne chvejúce sa. Možno od zimy. Možno od predtuchy, ktorú ešte necítila."Dorota," zašepkal, ale hneď vedel, že to nestačí.Zohol sa, vzal ju opatrne do náručia a ona sa prebudila až vtedy, keď už stál. "Čo… čo robíš?" zamrmlala, ospalá, zmätená."Musíme ísť. Búrka. Rýchlo," povedal stručne. Jeho hlas bol iný než zvyčajne – rozhodný, bez možnosti odporu."Marek, veď ešte ani nesvitá…" pokúsila sa protestovať, ale už sa k nemu tisla, hľadajúc teplo a istotu.Vydali sa do šera hustnúceho rána. Vietor silnel. Vysoké stromy sa nakláňali, listy sa trhali, vzduch sa napĺňal vôňou dažďa a zeme. A potom prišlo prvé zaburácanie – hlboké, dunivé, ako hlas z hlbín oceánu.Nezastavili sa. Marek si niesol Dorotu, každým krokom bojoval s terénom, ktorý bol čoraz klzkejší, blatistý. Kým prišiel dážď, už boli kompletne mokrí od potu a hmly.Ale keď dopadol prvý kvapôčkový úder na Marekov krk, vedel, že nemajú šancu dôjsť ďaleko. Nasledovalo ďalšie a ďalšie. A potom ich nebo zaplavilo. Lejak, ktorý pripomínal prasknutie hrádze, zničil všetku viditeľnosť a okamžite premočil všetko, čo sa dalo premočiť."Rýchlo!" skríkol Marek cez vietor, ukazujúc na zhluk nižších paliem, ktoré sa pod ťarchou listov zohýbali ako ochranný baldachýn.Dobehol tam, opatrne uložil Dorotu na zem a hneď sa pustil do stavania provizórneho prístrešku. Vetvy, listy, veľké kusy palmových listov – všetko, čo našiel, ukladal nad seba a okolo nej. Dúfal, že aspoň niečo zadrží. Ale vedel, že zázraky sa tu nedejú.Oheň bola ďalšia vec. Zúfalo sa pokúšal zapáliť vlhkú trávu, kôru, čokoľvek. Trikrát, štyrikrát, päťkrát. Dážď všetko zhasol skôr, ako sa dalo čokoľvek rozhorieť.Vzdal to. Prvý raz po dlhom čase si pripustil, že niečo jednoducho nezvládne."Máš to napísané v očiach, vieš?" ozvala sa Dorota, jej hlas prerušovaný kvapkami dopadajúcimi na listy. Sedela pod prístreškom, prikrytá Marekovou košeľou, ktorá bola tak mokrá ako ona sama."Čo presne?" spýtal sa unavene, sadnúc si vedľa nej, chrbtom k dažďu."To: 'Prečo som sakra nezostal doma a nezačal kariéru ako knihovník'."Zasmial sa, síce bez iskry, ale predsa. "Knihovník znel ako plán. Tichá miestnosť, suché police, žiadne varany.""Ani zlomené nohy," doplnila a skúsila sa usmiať. "Alebo zúfalé pokusy zbierať dažďovú vodu do kokosových škrupín.""To je inak náš nový plán na prežitie," prehodil Marek, pozorujúc, ako voda steká po improvizovanej streche a kvapká rovno na jeho koleno.Dorota sa rozosmiala. Tentoraz úprimne, s hlavou zaklonenou. Dážď jej stekal po vlasoch ako potok života. "Očista za trest, že sme zjedli varana?""Možno nás ostrov trestá za to, že sme ho nepochovali s modlitbou.""Myslíš, že máme na ostrove nejakého boha dažďa?" hrala sa so slovami. "A že mu vadí, keď si z neho robíme pitnú fontánu?""Ak áno, tak si zaslúži meno. Navrhujem… kvapkobijec.""Alebo Mokrosláv," dodala ona."Znie to ako meno záhradníka z rozprávky," zamrmlal Marek a obaja sa rozosmiali, akoby tým mohli aspoň na chvíľu ignorovať mokré nohy, studený vietor a fakt, že ich jediné oblečenie je mokré do nitky.A potom prišlo ticho. Nie úplne – dážď stále padal, vietor občas zasyčal – ale medzi nimi bolo ticho iného druhu. Unavené, ale pokojné."Vieš," povedala Dorota po chvíli, "aj keď tu zamrzneme a ochorieme, a celý svet na nás zabudne, aj tak som rada, že si to ty, s kým to zažívam."Marek na ňu pozrel. Jej vlasy sa jej lepili na čelo, tvár bola bledá, pery roztrasené. A predsa v očiach horelo svetlo, ktoré sa nedalo zhasnúť ani búrkou."A ja som rád, že si to ty, s kým to môžem prežiť… alebo neprežiť," povedal ticho. Priklonil sa k nej, objal ju a pritisol k svojmu telu.Boli premočení, studení, unavení. A niekde hlboko v nich rástol tieň – že ak sa to nezlepší, ak nepríde slnko, ich telá nezvládnu ďalší deň v mokre. Ale teraz to neriešili. Nemali silu. A možno ani chuť.Sedeli tak dlho, až sa večer zmenil na noc. Búrka neutíchala, dážď neustupoval. A prístrešok pretekal."Myslíš, že zajtra už bude lepšie?" spýtala sa Dorota, hlavu opretú o jeho hruď."Musí byť," povedal Marek. "Lebo ak nie, budeš ma musieť zohrievať ty. A to by bol skutočný zázrak termodynamiky.""Marek?" ozvala sa znova, tentoraz tichšie."Hm?""Aj keby som ťa musela zohrievať do konca života… urobím to. Ale s jednou podmienkou.""A tá je?""Že mi už nikdy nepotvrdíš, že si mal ostať doma ako knihovník. Lebo ty si môj príbeh."Zovrel ju v objatí. A hoci sa ich telá chveli, a zima sa vkrádala pod kožu, v tej chvíli boli v bezpečí. Aspoň na chvíľu.Dážď padal ďalej. Nezastavil sa. A oni vedeli, že zajtra bude boj. Ale v tejto noci, medzi kvapkami, mali jeden druhého. A to bol najlepší úkryt, aký mohli mať.

- JK -