90. Bolestivý krok

Cesta späť začala nevinne. Ráno bolo svieže, vietor šepkal medzi listami a vtáčí spev sa ešte občas ozýval z výšin, hoci slabšie než deň predtým. Dorota a Marek zbalili tábor pri skalách, pobalili zvyšné zásoby – posledný kokos plný vody, dve fakle, mušľu a ostrý kameň. Les ich čakal, cesta naprieč ostrovom smerom k jaskyni bola dlhá.
Ich nohy už poznali rytmus, ako sa vyhýbať koreňom, ako sa predierať cez papraď a hustú trávu. Občas sa zastavili, Marek vytiahol kokos a podal Dorote, ona si utrela spotené čelo a len krátko kývla, že sú pripravení pokračovať.
"Keď sa vrátime," prehovorila Dorota, "chcem pár dní nerobiť nič. Len ležať, pozerať na oblohu a nechať sa vyhrievať slnkom."
Marek sa zasmial. "Dohodnuté. Ale len ak mi dovolíš ležať vedľa teba."
"Ak mi donesieš kokos každé ráno až do ruky."
"Dobre."
Dorota sa usmiala. A práve vtedy… sa to stalo.
Zrazu čosi zapraskalo.
Zvuk, ktorý bol iný než všetky praskliny predtým. Nie vetvička. Nie list. Ale niečo väčšie. Marek sa otočil, oči rozšírené. A v tom okamihu ho zbadal. Strom. Presnejšie – veľká, hrubá vetva, napoly odlomená, ktorú oslabili nedávne dažde a nárazy vetra. Visela na jednom tenučkom spoji a práve ten sa teraz uvoľnil.
"Dorota!!!"
Ale už bolo neskoro.
Vetva dopadla. Presne na jej ľavú nohu. Zvuk – tupý náraz, puknutie. A potom – výkrik.
Bol to najdesivejší zvuk, aký Marek kedy počul. Dorotin výkrik nebol len o bolesti. Bol o šoku, prekvapení, o vedomí, že niečo sa práve zmenilo.
Marek k nej okamžite kľakol, odtiahol ťažkú vetvu a pozrel sa na nohu. Dorota ležala na boku, zuby zaťaté, oči zatvorené, dych prerývaný. Kožu mala natrhnutú, členok pod zvláštnym uhlom.
"Zlomenina," vydýchol. Skúsil sa jej dotknúť, ale Dorota vykríkla znova, tentoraz ešte hlasnejšie. "Prepáč… prepáč, prepáč…" opakoval rýchlo.
Chytil ju za ruku. Jej dlaň sa triasla, studený pot sa jej perlil na čele.
"Marek… ja…" – hlas sa jej zlomil.
"Ja viem. Nehovor. Počkaj. Musím ti to zafixovať. Teraz."
Marek sa rozhliadol. Potreboval niečo rovné. Pevné. Silné. Odskočil pár krokov a zlomil dve rovné, hrubé vetvy. Potom vytiahol liany, ktoré mali nachystané na nečakané situácie.
"Bude to bolieť," povedal, kým opatrne podopieral jej nohu.
Dorota len prikývla, oči mala plné sĺz.
Opatrne ju narovnal, len trochu, len toľko, aby mohol priložiť vetvy z oboch strán. Zabalil nohu do látky a potom pevne, veľmi pevne začal omotávať lianami. Dorota chvíľu zadržala dych – a potom, keď dotiahol posledný uzol, zakričala tak hlasno, až sa vtáky, kroré odpočívali na ich ceste šírim oceánom okamžite zodvihli a pokračovali v lete.
Zrútila sa mu do náručia, bezvládna, so slzami na lícach.
"To je ono," šepkal Marek. "Teraz to drží. Nebude sa to hýbať. Teraz to bude… aspoň trochu lepšie."
Dorota sa pokúsila postaviť, ale jej noha len bezmocne klesla späť do lístia.
"Nie, nie… nevládzem…" šepkala.
Marek vedel, čo to znamená.
"Musím ťa niesť."
Pozrel sa na les pred sebou. Späť k jaskyni to bolo… možno osem hodín chôdze, možno viac. Ale teraz? S Dorotou v náručí? Možno dva dni. Možno aj tri.
Zhlboka sa nadýchol.
"Zvládneme to."
Najprv ju zdvihol na ruky. Neprotestovala. Hlavu mala opretú o jeho rameno, nohy uviazané v provizórnej dlahe, ruky bezvládne viseli. Marek urobil prvé kroky – boli ťažké, ale išiel. Jedna noha pred druhou. Každý krok cítil v chrbte, v ramenách, ale najviac v srdci.
Les pred nimi nebol nepriateľ. Ale ani priateľ. Len bol. Ticho, bez emócií, s vetvami v ceste a koreňmi pod nohami.
Občas musel zastaviť. Položil Dorotu na zem, podložil jej hlavu listami, podal jej vodu. Potom si oprel čelo o kmeň stromu a len dýchal. Potil sa. Cítil, ako sa mu trasú ruky. Ale zakaždým sa znova zohol, zdvihol ju a išiel ďalej.
"Marek…" oslovila ho slabým hlasom.
"Áno?" pýtal sa, hoci ledva vládal.
"Zober si oddych. Nemusíme sa ponáhľať…"
Zastal. Sadol si vedľa nej. Držal ju za ruku. "Ale musíme. Čím skôr budeš v bezpečí, tým väčšia šanca, že sa ti noha zahojí správne."
Dorota ho pohladila po líci. "Už si urobil dosť."
"A urobím viac."
Slnko pomaly klesalo. Obloha nad korunami stromov začala meniť farbu – od zlatej po oranžovú, a nakoniec ružovú. Cítil, ako sa blíži večer. Vedel, že dnes to nestihnú.
Hľadal miesto na tábor.
Objavil menší priestor medzi koreňmi obrovského stromu. Na jednej strane bola skala, na druhej hustý porast. Zbieral listy, vetvy, opatrne rozložil ohnisko a rozfúkal plameň. Potom sa vrátil k Dorote, ktorú opäť vzal na ruky a odniesol do úkrytu.
Keď ju uložil, bola bledá, unavená, ale vedomá.
"Zvládla si to," povedal.
"Zvládla… vďaka tebe."
"Zajtra vstaneme skoro."
Dorota prikývla.
Marek ju prikryl plachtou z listov, posadil sa vedľa nej a prikladal ďalšie vetvy do ohňa. Jeho telo kričalo od únavy. Ale duša… duša bola tichá. Odhodlaná.
V diaľke sa ozvalo zavýjanie vetra.
Dorota sa ku nemu pritúlila, napriek bolesti. "Si môj hrdina," zašepkala.
Marek jej jemne pobozkal čelo. "Nie som hrdina. Len som s tebou. A to mi stačí."
Noc sa rozprestrela nad nimi.
Zajtra ich čaká ďalšia časť cesty.
Ale dnes – prežili.
Spolu.
- JK -