9. Boj o prežitie

Marek cítil, ako ho voda obopína, jej chlad prenikal cez každú bunku jeho unaveného tela. S pevne uviazaným lanom okolo pása plával smerom k Dorote. Jej telo bolo stále nad hladinou, no každý pohyb sa zdal menej koordinovaný, menej živý. Marek počul jej prerývané dýchanie – zvuk, ktorý v sebe niesol nevyhnutnosť a krehkú nádej."Dorota, drž sa!" zakričal. Jeho hlas bol hrubý, plný zúfalstva. "Drž sa nad vodou, počuješ? Nepotop sa. Prosím, nepotop sa. Ja ťa už nedokážem vytiahnuť, ak sa potopíš. Nedokážem!"Dorota ho nepočula jasne. V ušiach jej hučal oceán, ktorý akoby sa jej posmieval, ťahal ju dolu k svojmu tichému dnu. Ale niečo v Marekovom hlase, jeho naliehavosť, preniklo cez ťažkú hmlu, ktorá sa jej usadila v hlave."Nepotop sa."Tieto slová rezonovali v jej mysli. Slabými pohybmi sa snažila udržať hlavu nad hladinou. Nohy ju už neposlúchali, ruky boli slabé, ale jej vôľa žiť, vôľa vydržať ešte o chvíľu dlhšie, prežívala. "Marek príde. Musí prísť."Marek zatiaľ bojoval s vlastným telom. Každý pohyb bol ako nožom rezaný do jeho svalov. Cítil, že jeho ramená a nohy doslova horia vyčerpaním. Napriek tomu sa pohyboval vpred, pomaly, neochvejne. Oceán ho ťahal späť, ale Marek si nedovolil ani na chvíľu zastaviť."Dorota... ona to zvládne. Ja to zvládnem. Musím."Keď bol už len pár metrov od nej, všimol si, ako sa jej telo trasie. Ruky mala neisto vztýčené nad hladinu, ako by hľadala niečo, čo by ju udržalo. Marek sa takmer zlomil pri pohľade na jej tvár – oči mala privreté, ústa mierne otvorené, no stále sa snažila dýchať."Dorota!" zakričal znovu, tentoraz s nádychom radosti, pretože vedel, že k nej konečne prichádza.Dorota akoby na chvíľu ožila. "Marek?" Jej hlas bol slabý, takmer nepočuteľný, ale počul ho."Som tu!" Marek posledný raz napol všetky svoje sily. Voda mu siahala až po bradu, no rukami sa natiahol k nej. Dorota zdvihla svoje trasúce sa prsty a ich ruky sa konečne dotkli.Marek pevne zovrel jej zápästie. "Mám ťa. Už si v bezpečí."Dorota sa k nemu pritisla, jej hlava padla na jeho rameno. Cítila, ako ju jeho telo chráni pred chladom vody. Marek ju obtočil rukou okolo pásu, pevne ju držal a pozrel späť na čln, ktorý sa zdal byť oveľa ďalej, než si pamätal."Teraz musíme zvládnuť ešte toto. A dostaneme sa domov. Počuješ, Dorota?"Ona len jemne prikývla. Hoci bola na pokraji síl, Marekova prítomnosť, jeho odhodlanie a sila jej dodávali nádej.Každý záber rukami smerom k člnu bol pre Mareka utrpením. Telo protestovalo, no hlava ho nútila pokračovať. "Ešte trochu. Len trochu..." opakoval si. Dorota bola tichá, no stále dýchala, stále bola s ním. To bolo jediné, na čom záležalo.Keď sa konečne dostali k člnu, Marek takmer omdlel od úľavy. Poslednými silami Dorotu zdvihol a pretlačil ju dovnútra. Jej telo dopadlo na dno člna.Keď sa sám vytiahol na čln, takmer sa zrútil. "Sme tu," zašepkal Dorote. Ona otvorila oči a slabo sa usmiala.Marek jej dlaňami jemne zotrel slanú vodu z tváre. "Nikdy by som ťa tam nenechal. Rozumieš? Nikdy."Dorota privrela oči. Jej telo bolo vysilené, ale srdce jej hovorilo, že je v bezpečí. Na okamih sa svet zdal byť menej kruté miesto.Čln sa pomaly unášal vlnami. Dvaja ľudia, na pokraji síl, no stále žijúci. Pre nich to bol malý zázrak, ktorý im dal nádej, že možno zvládnu aj ďalšie dni. A Marek vedel, že bez Doroty by nemal silu pokračovať. Boli tímom. A teraz to bolo ešte jasnejšie ako kedykoľvek predtým.

- JK -