68. Oči v temnote

Noc na ostrove mala zvláštnu silu. Zatiaľ čo cez deň sa im zdalo, že môžu všetko zvládnuť, že ich plán na prežitie a útek má zmysel, tma všetko menila.
Marek a Dorota sa uložili v jaskyni skôr než obyčajne. Po udalostiach dňa boli vyčerpaní, ale viac než fyzická únava ich trápilo niečo iné – podvedomý strach. Stopy na druhej strane ostrova, čudné zvuky, pocit, že nie sú sami. Ich inštinkty kričali, že niečo nie je v poriadku.
Marek si ľahol na tvrdú kamennú podlahu jaskyne, ruky prekrížil pod hlavou a pokúšal sa zaspať. Vedľa neho Dorota, zabalená v jeho košeli, tiež mlčala. Oheň, ktorý udržovali pri vstupe do jaskyne, horel slabšie než zvyčajne – nechceli, aby ich svetlo prilákalo neželaných návštevníkov.
Dlho počuli iba vlny a vietor hrajúci sa s palmami na pobreží. Ticho sa stalo ich nepriateľom, bolo príliš dokonalé, príliš umelé.
A potom to začuli.
Najprv len slabé šušťanie v lístí, nepatrné, takmer nepočuteľné. Dorota si myslela, že je to vietor, ale potom Marek stuhol vedľa nej a ona vedela, že to nie je len jej predstavivosť.
Zvuk sa opakoval – ťažké, pomalé šuchotanie, akoby sa niečo veľké sunulo po zemi. Po chvíli to sprevádzalo zvláštne chrčanie, hlboké a duté, ktoré sa rozliehalo tmou.
Marek sa posadil a natiahol sa po oštep, ktorý si nechával pri sebe. Dorota ho napodobnila, ale jej ruky sa mierne triasli.
Zvuk sa priblížil.
Bolo to niečo veľké. Niečo, čo sa pohybovalo ťahavo, akoby ho jeho vlastná váha tlačila k zemi. Niekedy sa ozvalo slabé škriabanie, keď sa to dotklo kameňov, inokedy zvláštne, takmer bublajúce dýchanie, ktoré sa odrážalo od stien.
"Marek…" Dorota zašepkala tak potichu, že sa jej hlas stratil v tme.
Marek k nej natiahol ruku a chytil ju za zápästie. Bol to jediný spôsob, ako jej ukázať, že je pri nej, že ju neopustí.
Zvuk sa priblížil ešte viac.
A potom sa zastavil.
Napätie bolo tak husté, že by ho mohli krájať. Dorota ani nedýchala. Počuli, ako sa niečo vonku presúva priamo pred ich jaskyňou.
A potom to prišlo – nízke, temné zasyčanie, ktoré pripomínalo vrčanie, no bolo hlbšie, drsnejšie.
Marek to okamžite rozpoznal. Počul niečo podobné v dokumentoch o veľkých jašteroch. Varan.
Neboli si istí, aký veľký bol, ale vedeli jedno – varany boli rýchle, silné a nebezpečné predátory.
Ticho bolo nepríjemné. Obaja sa snažili dýchať tak potichu, ako sa len dalo. Každý sval v ich telách bol napätý, pripravený na pohyb, keby sa niečo stalo.
A potom… škrípanie pazúrov po skale.
Dorota sa strhla. Niekde nad ich hlavami sa varan dotkol kameňa. Bolo to takmer ako pokus vyliezť vyššie, možno sa dostať do jaskyne.
Marek pevne zovrel svoj oštep. Dorota to videla aj v tej slabomodrej žiare odleskov ohňa. Jeho čeľusť bola napnutá, dych zadržaný.
Zviera sa pohlo.
Najprv len pomaly, jeho pazúry znovu škrípali o kameň. Potom sa ozvalo čudné klopkanie – akoby niečo tvrdé, možno jeho ťažký chvost, narazilo o skalu.
Dorota zatvorila oči a modlila sa, aby to odišlo.
Ale neodišlo.
Varan sa začal šúchať bližšie k vchodu jaskyne. Jeho telo sa pravdepodobne ťahalo po piesku, pričom za sebou zanechávalo hlbokú stopu. Marek mohol cítiť jeho prítomnosť ešte predtým, ako ho zbadal – teplo jeho tela, jeho zápach, ktorý sa miešal s vlhkým nočným vzduchom.
A potom… varan urobil niečo, čo obom zastavilo dych.
Zastal priamo pri vchode do jaskyne.
Dorota potichu vydýchla a Marek ju okamžite stisol za ruku, aby sa nehýbala.
Tvor sa nehýbal. Len tam bol. Číhal. Čakal.
Zvuk jeho dýchania bol pomalý, prerývaný. Občas sa ozvalo jemné cvakanie, akoby si oblízol čeľuste.
Dorota mala pocit, že sa jej pľúca zrútia pod tlakom.
Minúty sa tiahli ako hodiny. Oheň pri vstupe slabo horel, ale nestačil na to, aby videli presne, aký veľký varan bol.
A potom… čosi zašuchotalo.
Zviera sa pohlo.
Najprv len pomaly, akoby len testovalo, či je pôda bezpečná. Potom sa ozvalo tiché zadunenie, keď sa jeho ťažké telo otočilo na piesku.
A po chvíli… bolo preč.
Dorota sa konečne nadýchla. Slzy sa jej tisli do očí, ale snažila sa ich potlačiť. Marek zostal ešte niekoľko minút strnulo sedieť, čakal, či sa zviera vráti.
Nič.
Iba vzdialené šumivé vlny a vietor, ktorý znovu získal moc nad nocou.
"Je preč?" zašepkala Dorota.
Marek pomaly prikývol. Ale stále sa neodvážil pohnúť.
Boli v bezpečí. Pre teraz.
Ale vedeli jedno.
Nie sú tu sami. A ostrov bol nebezpečnejší, než si doteraz mysleli.
Obaja zostali bdieť až do svitania, držiac sa za ruky, sledujúc vchod do jaskyne, čakajúc na prvé ranné svetlo, ktoré im konečne prinesie pocit úľavy.
Možno.
- JK -