59. Čaro jazierka

Dorota stála na útese, mierný vánok jej čechral ešte vlhké vlasy a slnečné lúče jej hladili pokožku. Voda v jazierku na útese sa leskla ako čerstvo vybrúsený drahokam. Bola priezračná, naplnená dažďovou čistotou, ktorá priam lákala na dotyk, na ponorenie sa do jej hladkého objatia.Marek stále držal jej ruku, jeho prsty boli pevné, ale nežné, akoby sa jej nechcel vzdať ani na sekundu. V jeho pohľade bolo niečo, čo jej na okamih zovrelo hruď. Tajomstvo, očakávanie, túžba... niečo nevypovedané, čo sa skrývalo za tým jeho nenápadným úsmevom.Dorota mu chcela položiť otázku, ale keď sa ich pohľady stretli, pochopila. Precítila to v jedinom okamihu – v tom, ako Marekov pohľad jemne skĺzol k jazierku, ako mu v očiach zaiskrilo, keď si pritiahol jej ruku bližšie k svojim perám a vtisol na jej pokožku horúci bozk."Ty ma sem neťaháš len tak, však?" Jej hlas bol takmer šepotom, ale v ňom sa miešalo pochopenie, pobavenie a jemná, tichá vášeň.Marek sa len pousmial. Pomaly urobil krok vzad a pustil jej ruku, no stále ju sledoval, akoby čakal na jej rozhodnutie. Potom sa jeho ruky presunuli k spodnému okraju jeho košele a v jedinom plynulom pohybe si ju vyzliekol. Kvapky vody z búrky ešte stále pretrvávali na jeho pokožke, slnko zvýraznilo pevné línie jeho tela a Dorote na okamih vyschlo v hrdle. Nebolo to len tým, že vyzeral dobre – bolo to tým, ako sa na ňu pozeral. Ako keby ju chcel vtiahnuť do tohto okamihu, do tohto príbehu, ktorý sa medzi nimi písal sám."Voda musí byť úžasná," poznamenal nenútene, akoby sa nič zvláštne nedialo. A potom, bez ďalšieho slova, vkročil do jazierka.Dorota ho sledovala, ako sa ponára, ako jeho telo mizne pod hladinou, len aby sa o sekundu neskôr vynoril, s vlasmi mokrými, s vodou stekajúcou po jeho ramenách. A potom sa na ňu pozrel – priamo, prenikavo, čakal. Nechal ju rozhodnúť.V hrudi jej búšilo srdce. Nebolo to len očakávanie, nebola to len túžba. Bolo to čosi hlbšie, čosi, čo sa v nej rodilo už dni, ale teraz to konečne vybuchlo na povrch.Pomaly si rozopla blúzku. Prvým gombíkom, druhým... cítila Marekov pohľad na každom pohybe, cítila jeho dych, aj keď bol stále vo vode. Vánok ju jemne pohladil, keď látka skĺzla z jej pliec a ona zostala len v ľahkej spodnej bielizni, ktorá sa na jej pokožke lepila ako druhá koža. Nebola si istá, či ju chladilo slnko, vietor, alebo samotný spôsob, akým na ňu Marek pozeral. Ale neuhla pohľadom.Urobila krok k jazeru. Studená voda jej oblapila prsty na nohách a príjemne ju pošteklila. Druhý krok. Tretí. Keď sa voda dostala k jej stehnám, ostrý nádych sa jej vydral z pier. V tej chvíli Marek spravil niečo nečakané – natiahol k nej ruku. Jemné gesto, ale pre ňu znamenalo všetko. Bez rozmýšľania ju prijala.A vtedy ju k sebe pritiahol.Dorota zavýskla, keď sa ocitla v jeho náručí, v studenej vode, ale v objatí, ktoré bolo horúcejšie než akýkoľvek oheň. Jeho ruky ju pevne držali, jej telo sa oprelo o jeho, každý sval, každá kvapka vody na jeho pokožke sa vpíjala do nej. Cítila, ako jej dych prerývane vychádza z pľúc, ako sa jej celé vnútro chveje pod intenzitou toho okamihu."Tak si to plánoval, však?" zamrmlala, dívajúc sa mu priamo do očí.Marek sa usmial. Jeho ruky prešli po jej chrbte, jeho prsty sa zľahka zaplietli do jej vlasov, než sklonil hlavu a nechal svoje pery jemne zablúdiť k jej čeľusti, k jej línii krku."Naplánoval som všetko," zašepkal jej pri uchu. "A dokonca aj búrku."

- JK -