55. V náručí

Búrka zúrila s nesmiernou silou. Vietor narážal do ústia jaskyne, rozvíril ohnisko a zúrivo sa opieral o palmové listy, ktoré slúžili ako ochrana pred dažďom. Kvapky vody, ktoré vnikali do úkrytu, sa rozbíjali na kamennej podlahe a tvorili malé, chladné kaluže. No v tejto temnej noci, keď sa príroda vyvršovala na ostrove, medzi Dorotou a Marekom horel iný oheň – divoký, neuhasiteľný a spaľujúci.Ležali vedľa seba, ich telá sa ešte stále chveli pod dojmom prežitého okamihu. Dychy sa im miešali v horúcom vzduchu jaskyne, srdcia im búšili v divokom rytme, akoby sa snažili prispôsobiť besneniu prírody vonku. Dorota mala prsty zapletené v Marekových vlasoch, cítila ich vlhkosť a hrubú štruktúru medzi svojimi dlaňami. Jeho pokožka pod jej dotykmi horela, akoby aj on sám bol súčasťou ohňa, ktorý medzi nimi vzplanul.Marek ju držal pevne, akoby sa bál, že ak ju pustí, znovu sa medzi nimi postaví tá neviditeľná bariéra, ktorú tak dlho budovali. Ich vzťah bol od začiatku plný napätia, teraz bolo všetko iné. Každý dotyk, každý pohľad medzi nimi bol naplnený nežnosťou a niečím omnoho hlbším – niečím, čo Marek nechcel pomenovať, ale cítil to v každom vlákne svojho bytia.Dorota ležala s hlavou na jeho hrudi, načúvala jeho dychu, ktorý sa pomaly upokojoval. Cítila jeho prsty, ako jemne prechádzajú po jej nahom chrbte, nežné, ochranné. Každý dotyk bol ako tiché vyznanie, ktoré ani jeden z nich nemusel vysloviť nahlas.Vonku vietor burácal stále silnejšie. Jaskyňa sa napĺňala zvukom búrky, hromy ozývajúce sa v diaľke osvetľovali tmavé steny na krátke, strhujúce okamihy. No im dvom bolo v tejto malej, kamennej pevnosti teplo. Nielen kvôli ohňu, ktorý ledva odolával silnému prievanu, ale najmä kvôli tomu, že boli pri sebe.Dorota si povzdychla a pritisla sa k nemu ešte bližšie. Nemohla uveriť, že sa to naozaj deje. Že tu leží, nahá, v jeho náručí, že po tom všetkom, čo sa medzi nimi odohralo, je to práve Marek, kto sa stal jej oporou, jej prístavom v búrke. Nikdy si nepredstavovala, že by mohla cítiť niečo také silné. Nebolo to len o túžbe, hoci tá bola ohromujúca. Bolo to niečo viac. Niečo, čo ju desilo aj priťahovalo zároveň.Marek akoby vycítil jej myšlienky. Jemne sa dotkol jej líca a prstom prešiel po línii jej sánky, než sa sklonil a vtisol jej jemný bozk na čelo."Čo sa ti preháňa hlavou?" zašepkal.Dorota sa mierne usmiala, ale neodvážila sa pozrieť mu do očí. "Len... nemôžem uveriť, že sa to stalo. Že sme tu. Spolu. A že... že sa mi to vlastne vôbec nezdá."Marek sa pousmial a pritiahol si ju bližšie. "Aj mne to pripadá ako sen."Dorota konečne zdvihla pohľad. V jeho očiach videla niečo, čo ju takmer rozrušilo – úprimnosť, nežnosť, hlboký cit, ktorý sa v nich zračil bez toho, aby to musel vysloviť. Jeho pohľad ju pohltil, vtiahol do seba a na okamih mala pocit, že ak by tento moment mohol trvať večne, neváhala by ani sekundu.Než niečo stihla povedať, Marek ju pobozkal. Jemne, pomaly, akoby si vychutnával každý okamih. Dorota mu bozk opätovala, ponorila sa do neho celou dušou, celým telom. Bola to ich vlastná búrka – tichá, intenzívna, neodvratná.Keď sa od seba odtrhli, vonku sa už rozvidnievalo. No búrka stále neutíchala. Nebo bolo ťažké, olovené, vietor neustával a dážď bičoval ostrov v nemilosrdných vlnách. Oheň v jaskyni sa už takmer vytratil, zostával len slabý, mihotavý plamienok.Dorota sa zachvela. Nie však od chladu, ale od myšlienky, ktorá sa jej usadila v hlave. Bola stratená na opustenom ostrove. Všetko, čo poznala, jej bolo vzdialené tisíce kilometrov. A ona tu bola s Marekom – mužom, ktorého kedysi nemohla vystáť. A teraz...Teraz ho milovala.Tá myšlienka ju takmer ochromila. Nikdy nebola typ, ktorý sa ľahko zamiluje. Nikdy neverila v romantické príbehy, v osud, v hlboké spojenia. A predsa, to, čo cítila k Marekovi, bolo silnejšie ako čokoľvek, čo kedy zažila. Nebola si istá, či je to láska. Ale ak áno, potom to bola tá najdesivejšia a zároveň najkrajšia vec, akú kedy pocítila.Marek ju jemne pohladil po ramene. Akoby vycítil, čo sa v nej odohráva. Nepovedal nič, len ju objal pevnejšie, držal ju v náručí, akoby chcel, aby vedela, že je tu, že ju neopustí. Dorota zavrela oči a nechala sa unášať týmto pocitom. Ak mala byť táto búrka ich skúškou, vedela, že ju zvládnu. Spolu.Búrka mohla zúriť. Vietor mohol ničiť všetko, čo mu stálo v ceste. No v tejto jaskyni, v náručí toho druhého, boli v bezpečí. A možno – len možno – to, čo našli v tejto divokej noci, bolo niečo, čo pretrvá aj keď búrka skončí.

- JK -