52. Tajomstvo

Marek sa zamračene pozeral na obzor. Nebo, ktoré doteraz len jemne hrozilo svojou sivou hmlou, sa zmenilo na temnú, ťažkú masu. Mraky sa spájali do jednoliatej čierňavy, ktorá sa valila smerom k nim ako nezastaviteľná stena. Každým okamihom vietor zosilnel, chladil pokožku a prinášal so sebou slanú arómu oceánu. Listy paliem sa ohýbali a tráva sa kývala vo vetre, akoby sa aj príroda pripravovala na príchod búrky.Dorota zvierala v rukách palmové listy, ktoré chystala na prikrytie dreva. S napätím sledovala oblohu a vietor si pohrával s jej vlasmi, no namiesto strachu ju premkla zvláštna radosť. Otočila sa k Marekovi a s iskrou v očiach povedala:"Vieš, že sa na tú búrku vlastne teším?"Marek, zaujatý sledovaním oblaku, sa na ňu prekvapene pozrel. "Prečo?"Dorota sa zasmiala a oprela sa o veľký kameň pri ohnisku. "Aspoň sa nám naplnia jazierka. Budeme mať konečne dostatok čistej vody. Už sa vidím, ako sa ráno pôjdem umyť do toho jazierka na útese."Marek sa v tej chvíli strhol. Vzduch sa medzi nimi napol, hoci vietor už bol dosť silný. Jeho telo ostalo strnulé, pohľad na sekundu odvrátil, no Dorota to neprehliadla. Dobre si všimla, ako sa mu na zlomok okamihu zmenila tvár.Zúžila oči. "Čo je?""Nič," odpovedal príliš rýchlo.Dorota si prekrížila ruky na hrudi a naklonila hlavu. "Marek, poznám ťa už dosť dobre na to, aby som vedela, že klameš. Čo je?"Marek sa trochu nepohodlne pomrvil. Vietor ho štípal do tváre, no bol to iný druh nepokoja, čo ho teraz trápil. Pošúchal si zátylok a nakoniec si povzdychol. Vedel, že to neutají. "No... ja som ťa videl.""Videla si ma kde?""Tam hore... pri jazierku."Dorota stuhla. Na sekundu nepochopila, ale keď si uvedomila, čo tým myslí, srdce jej vynechalo úder. "Ty si ma... ty si ma videl?!"Marek sa pokúsil odvrátiť pohľad, ale Dorota sa k nemu priblížila. Oči jej horeli. "Marek, hovor hneď pravdu.""Nebolo to naschvál," povedal rýchlo a zdvihol ruky v obrannom geste. "Náhodou som sa ocitol na skale oproti jazierku... a keď som sa pozrel vpred, tak..."Dorote sa rozšírili oči a jej tvár nabrala mierne ružový odtieň. "Takže si ma špehoval?!""Nie! Nie tak úplne..." Zrazu si uvedomil, aké ťažké je obhájiť sa pred niečím, čo vyzeralo jednoznačne vinným. "Ja som sa tam len prechádzal keď som ťa hladal. A keď som ťa uvidel, nechcel som tam stáť a.... ale bolo neskoro na to, aby som len tak odišiel a—"Dorota si vložila hlavu do dlaní. "Bože, Marek...""Nie, počkaj!" Marek si povzdychol a priblížil sa k nej. "Vieš čo? Poviem ti to úprimne. Áno, videl som ťa. A áno... bol to veľmi pekný pohľad."Dorota prudko zdvihla hlavu. "Čože?"Marek sa pousmial a opatrne položil ruku na jej predlaktie. "Vyzerala si šťastná. Uvoľnená. Možno najpokojnejšia, akú som ťa kedy videl od chvíle, čo sme tu uviazli. A... bolo to krásne. To je všetko."Dorota naňho hľadela. Jej hnev sa postupne rozplýval. Nevedela, či to bola jeho úprimnosť, alebo spôsob, akým sa na ňu pozeral, ale v jej hrudi sa začalo šíriť niečo zvláštne. Neistota, motýliky v žalúdku, možno trochu hanba, ale aj čosi jemné a teplé."Si hlupák," zamrmlala, no tentoraz v jej hlase nebolo podráždenie.Marek sa usmial ešte viac. "Možno. Ale úprimný hlupák."Dorota sa zahľadela na jeho tvár. Vietor mu rozcuchal vlasy, v očiach mal ten svoj potmehútsky lesk, ktorý ju raz tak rozčuľoval – a teraz ho vnímala inak. Nepovedala už nič, len sa pousmiala a jemne do neho šťuchla. "Dobre. Ale nabudúce, ak sa to stane, tak aspoň kašli alebo niečo. Nech viem."Marek sa zasmial. "Beriem na vedomie."V tej chvíli ich prerušilo silnejšie zahromženie. Búrka bola bližšie. Marek vstal a otočil sa k ohnisku. "No poď, máme ešte prácu. A mimochodom... krabia polievka je skoro hotová."Dorota sa otočila k veľkej mušli, v ktorej bublal vývar. "Mmm... tak teda dobrú chuť."Marek sa naklonil bližšie a s pobaveným úsmevom, takým tým nenápadným, ale hlbokým, povedal: "A vieš čo? Myslím, že sa na to jazierko na útese tiež začínam tešiť."Dorota sa naňho prekvapene pozrela, ale on sa už tváril úplne nevinne, akoby nepovedal nič významné. Búrka bola za rohom, vietor už spieval svoju divokú pieseň, ale medzi nimi bolo teplo, nie z ohňa, ale z niečoho neviditeľného, čo sa začínalo formovať medzi ich dušami.

- JK -