50. Tmavý horizont

Slnko sa ešte ani poriadne neprehuplo cez poludnie, keď sa Marek rozhodol vystúpiť na skalu. Bolo to takmer ako rituál – každý deň sa vybral nahor, díval sa do diaľky a hľadal. Čokoľvek. Loď, lietadlo, aj len malý náznak civilizácie. Ale doteraz vždy videl len nekonečný horizont. Prázdny, nemilosrdný oceán.

Dnes však bolo niečo iné.
Keď sa vyšvihol na najvyšší bod skaly a znovu zafixoval pohľad na obzor, uvidel to. Tmavé mračná, ktoré sa plazili po nebi, ťažké, husté, ako keby si s nimi príroda niesla všetku zlobu sveta. Nebola to len hrozba. Bolo to prísľub. Prísľub vody.
Marek stisol čeľusť a pohľadom rýchlo preletel cez mraky, odhadoval ich smer, rýchlosť. Mali pred sebou niekoľko hodín možno dva - tri dni, ale určite prídu.
Dážď.
Po takých obavách zo sucha, keď ich jazierko takmer vyschlo, keď už ani posledná kvapka kokosovej vody nebola istá, to znamenalo nádej.
Pocítil zvláštny nepokoj. Nebol to strach, ale napätie. Niečo v ňom pulzovalo, akoby mu inštinkt hovoril, že toto bude iné.
Opatrne začal zostupovať späť k jaskyni.
Dorota sedela na pláži, no nie oddychom. Sústredene sa venovala kokosovým orechom. Každý z nich predstavoval drahocennú vodu. Pracovala pomaly, precízne – najskôr preťala tvrdú škrupinu kameňom, potom ju prstami pomaly odťahovala, aby sa žiadna kvapka nestratila.
Keď sa Marek vynoril spomedzi stromov, okamžite si všimla jeho výraz. Nebolo potrebné žiadne slovo.
"Búrka?" spýtala sa jednoducho.
Marek prikývol. "Je ešte ďaleko, ale príde."
Dorota odložila prácu a postavila sa. V očiach jej svietilo niečo medzi úľavou a ostražitosťou.
"Mali by sme pripraviť jazierko," povedala. "Ak bude pršať, musíme nazbierať čo najviac vody."
Marek sa na ňu pozrel a v kútiku úst sa mu objavil letmý úsmev. Bez ďalších slov sa otočil a zamieril k malému vodnému rezervoáru, ktorý pred časom vykopal.
Dorota sa ho chystala nasledovať, ale na chvíľu zaváhala. Sledovala ho, ako si rukávom utieral čelo, ako sa prehýbal a odhadzoval kamene, aby vytvoril väčšiu hĺbku.
Bol vyčerpaný.
Vlastne, obaja boli.
Ale nevzdával sa. A ona si začínala uvedomovať, že práve toto na ňom obdivovala najviac.
Rýchlo potriasla hlavou, aby si tieto myšlienky vyhnala. Nemohla. Nemohla to cítiť. Nemohla to pripustiť.
A tak len sklonila hlavu a pustila sa do práce vedľa neho.
Popoludnie ubehlo rýchlo, plné práce a krátkych pohľadov, ktoré jeden z nich vždy odvrátil, keď sa stretli. Ich ruky boli špinavé, telá pokryté jemnou vrstvou prachu a potu, ale jazierko bolo konečne pripravené.
Marek sa napriamil a vydýchol.
"Hotovo," oznámil.
Dorota sa oprášila a prešla si spotenou dlaňou po zátylku. "Teraz už len čakať."
Čakať.
Ale čakanie bolo niekedy horšie ako samotná búrka.
Noc prišla pomaly, plížila sa po oblohe ako tieň. Vietor bol zvláštny – teplý, dusný, ale tichý. Akoby sa svet zastavil tesne pred výbuchom.
Ležali v jaskyni, každý na svojej strane, každý so svojimi myšlienkami.
Marek cítil, ako mu srdce stále bije rýchlejšie, hoci by už mal byť unavený. Niekde v diaľke niečo zavibrovalo. Niečo slabé, ale znateľné.
Dunenie.
Marek sa pomaly posadil. Videl, že Dorota sa už tiež zdvihla, jej telo bolo napäté, oči upreté smerom k východu.
Nepotrebovali slová.
Spoločne vyšli z jaskyne, nechávajúc za sebou dočasný bezpečný prístrešok, a zamierili na pláž.
Vzduch bol ťažký. Hustý.
A potom to uvideli.
Na horizonte sa objavil malinký záblesk. Len krátky, tichý šepot búrky v diaľke.
Marek zadržal dych. Bolo to tak ďaleko, že by si to obyčajný človek ani nevšimol. Ale oni… oni videli.
Dorota sa nevedome priblížila. Stáli vedľa seba, plecia len kúsok od seba.
Záblesk.
Marek sa chystal povedať niečo – možno len tichý komentár o tom, ako sa blíži dážď – keď to zacítil.
Dotyk.
Dorotin maličký prst sa letmo, takmer neisto, dotkol jeho ruky.
Bol to len okamih.
Ale v tom okamihu sa svet zastavil.
Jej prsty sa kĺzali po jeho dlani, pomaly, nesmelo, akoby skúšali, či sa to vôbec smie. A on… on sa nehýbal. Len pozoroval, ako sa jej ruka spája s jeho, ako sa ich prsty pomaly preplietajú.
Bolo to tiché, nenápadné gesto.
Ale malo silu uragánu.
Marek sa pomaly otočil k nej, ale Dorota neodtrhla pohľad od búrky v diaľke.
Neodtiahla sa.
Neodtiahla.
A on vedel, že aj keď si to nikdy nepovedia, aj keď budú naďalej popierať to, čo medzi nimi horí…
V tomto okamihu už neboli len dvaja ľudia uviaznutí na ostrove.
Boli spolu.
A to bolo všetko, na čom záležalo.
- JK -