49. Domov a väzenie

Dorota a Marek stáli nad vysychajúcim jazierkom, hľadiac na slabú vrstvu vody, ktorá sa ledva udržala na povrchu. Po dlhých dňoch, čo sa učili prežiť na ostrove, čelili novej hrozbe. Nebola to búrka, nebol to hlad. Bola to nenápadná, tichá skaza – sucho.Dorota si povzdychla a prešla prstami po zemi, ktorá bola ešte ako tak vlhká, no vedela, že o pár hodín sa môže premeniť na tvrdú, popraskanú hmotu. Strata vody znamenala viac než len smäd. Znamenala stratu komfortu, hygieny, znamenala, že každý dúšok bude vzácny. Doteraz si vždy našli riešenie, ale teraz… cítila v hrudi napätie."Musíme nájsť iný spôsob," povedal Marek zamyslene. Jeho hlas bol pokojný, no v očiach mal rovnaké obavy, aké mala ona. "Vieme, že kokosová voda nám na chvíľu pomôže, ale potrebujeme do budúcna viac. Možno vykopať hlbšiu jamu, aby sme udržali do budúcna viac vody."Dorota sa zamračila. "A čo ak ďaľšia búrka nepríde?"Marek si povzdychol a prešiel si rukou po spotenom čele. "Potom budeme zbierať kondenzovanú vodu, kvapku po kvapke. Alebo skúsiť nejaký iný systém…" Odmlčal sa a zadíval sa na ňu. "Neznamená to koniec. Zvládneme to."Dorota prikývla, ale ticho v jej mysli hovorilo iné. Čo ak nie? Čo ak príde deň, keď už žiadna voda nebude? Čo ak nakoniec jednoducho prestanú bojovať? Tá myšlienka ju pohltila a v hlave sa jej začali víriť obrazy – jej mama doma, nevedomosť, ako sa má a cíti, jej priatelia, ktorí sa možno zmierili s tým, že je preč navždy.Ostrov bol ich domovom, ale tiež ich väzením. A každá nová hrozba im to pripomínala.Celý deň strávili plánovaním, ako šetriť vodou. Dorota si všimla, že aj Marek je tichší ako zvyčajne. Vedela, že aj on cíti to isté. To ťaživé uvedomenie, že ich situácia sa mení. Že ich komfort – akokoľvek obmedzený – sa vytráca.Keď sa vrátili k jaskyni, obaja boli vyčerpaní. Slnečné lúče boli dnes silnejšie ako obvykle a ich telá boli pokryté tenkou vrstvou potu a prachu. Dorota si unavene prehrabla rukou vlasy."Ako veľmi by som dala za poriadnu sprchu…" zamrmlala a posadila sa na vyhriaty kameň.Marek si sadol vedľa nej a uchechtol sa. "Ja za mydlo. Vážne, obaja už páchneme ako…" privoňal si k sebe a zamračil sa. "…niečo medzi rybou a kokosom."Dorota sa usmiala, ale v očiach mala smútok. "Keď nad tým premýšľam, všetko, čo nám chýba, sú vlastne veci, ktoré sme kedysi považovali za samozrejmé."Marek prikývol. "Presne. Sprcha, mäkká posteľ, čisté oblečenie…" Pozrel na Dorotu a dodal: "A hlavne istota. Vedieť, že zajtra budeš mať vodu, že nebudeš musieť počítať každý dúšok, že keď sa ráno zobudíš, nebudeš mať v hlave len jedinú otázku – ako prežiť ďalší deň."Dorota mlčky sledovala oblohu. Nikdy nebola nábožensky založená, ale teraz… teraz by dala čokoľvek za malý zázrak. Kvapky dažďa dopadajúce na ich plecia, napĺňajúce prázdne mušle, stekajúce po ich špinavých rukách…Ale vedela, že si musia pomôcť sami.Keď sa večer priblížil, Dorota a Marek sa presunuli na pláž. Dnes nepotrebovali jaskyňu. Dnes potrebovali vidieť oblohu, cítiť vietor a možno – len na chvíľu – predstierať, že sú niekde inde.Oheň horel slabým plameňom. V jeho teple sa mihotali ich tiene na piesku. Sedeli vedľa seba, kolená takmer dotýkajúce sa, hľadiac do diaľky."Myslíš, že nás ešte niekto hľadá?" spýtala sa Dorota po chvíli.Marek na okamih zaváhal. Potom pokrčil plecami. "Neviem. Chcem si myslieť, že áno. Ale čím dlhšie tu sme… tým viac mám pocit, že svet na nás zabudol."Dorota si hrýzla peru. "Ja tiež…" Po chvíli dodala: "Ale predstava, že moja mama sa ešte stále nevzdala… že stále verí… je jediná vec, ktorá ma drží nad vodou."Marek prikývol. Obaja si uvedomovali tú zvláštnu pravdu – ich domov bol tak ďaleko, až sa zdalo, že už ani neexistuje.Ticho sa medzi nimi prehĺbilo. Plamene vrhali oranžové svetlo na ich tváre. A potom sa to stalo.Ich pohľady sa stretli.Nebolo to prvýkrát, ale dnes… bolo to iné.Dorota sa nemohla odvrátiť. V jeho očiach nebol len súcit, nebola tam len únava. Bolo tam niečo hlbšie. Niečo, čo ju nútilo zadržať dych.Marek sa naklonil bližšie, len o pár centimetrov. Dorota cítila jeho teplo, jeho prítomnosť. Cítila, že by stačilo tak málo… že medzi nimi už neexistovala žiadna priepasť.Obaja si niečo uvedomili.Čo to bolo? Možno to, že svet na nich asi zabudol… ale oni neboli sami. Možno to, že strach, ktorý medzi nimi rástol, bol len výhovorkou. Možno to, že bez ohľadu na to, čo sa stane, jeden druhého už nikdy nebudú vnímať rovnako ako predtým.Dorota prehltla, srdce jej búšilo. Čakala, čo urobí Marek.Ale on sa len pousmial – nie naduto, nie výsmešne, ale pochopene. Akoby jej čítal myšlienky. Akoby vedel, že obaja cítia to isté, ale ešte nie je čas to povedať nahlas.Marek nakoniec odvrátil pohľad k oceánu a vydýchol. "Dnes je krásna noc."Dorota sa usmiala. "Hej… krásna."A potom len mlčali. Ale tentoraz to nebolo ticho plné otázok. Tentoraz to bolo ticho, ktoré odpovede už malo.Oheň praskal, vlny sa lámali o pobrežie a oni sedeli vedľa seba, s vedomím, že v tejto chvíli neboli sami. Ani vo svete, ani vo svojich pocitoch.A ostrov?Ostrov ich možno skúšal, možno ich trestal. Ale možno ich tiež nútil nájsť niečo, čo predtým nikdy nehľadali.Sebavedomie. Dôveru.

A možno… lásku.