46. Ticho

Noc bola temná a tichá, iba slabý vietor preháňal suché listy po zemi. Dorota sedela v jaskyni a počúvala zvuky ostrova – vzdialené vlny narážajúce na pobrežie, občasné šumenie lístia a pravidelné, ťažké dýchanie Mareka, ktorý ležal len kúsok od nej.No napriek tomu, že bol tak blízko, cítila medzi nimi nekonečnú priepasť.Boli ako dva magnety – niekedy sa k sebe priťahovali silou, ktorá bola nepopierateľná, a inokedy sa odpudzovali, akoby ich niečo nútilo udržiavať vzdialenosť. A teraz, po tom, čo sa ich pohľady už dlhú dobu nestretli, sa Dorota začínala cítiť ako v pasci, ktorú si nastražila sama.Pretože vedela, že to nie je Marek, kto sa odťahuje. Bola to ona.Marek vstal ešte pred východom slnka, bez jediného slova sa vytratil do lesa. Ani sa na ňu nepozrel. Dorota sa zobudila krátko po ňom a jediné, čo po ňom ostalo, boli stopy v piesku vedúce preč od jaskyne.Bol to akýsi neviditeľný tanec – keď Marek prišiel späť k jaskyni, Dorota sa už stratila v lese pod zámienkou hľadania ovocia. Keď sa vrátila, Marek bol preč, sedel pri svojom jazierku a celé hodiny tam len mlčky hľadel do vody, pričom sa snažil presvedčiť sám seba, že sa snaží vylepšiť pascu na ryby.Takto to pokračovalo. Jeden krok vpred, druhý vzad.Nikto nehovoril, ale obaja vedeli, že to takto nemôže pokračovať.Dorota si zvykla na jeho prítomnosť. Na to, že bol vždy nablízku, že si vymieňali slová, pohľady, niekedy len tiché porozumenie. A teraz, keď sa tomu všetkému bránila, mala pocit, akoby jej niečo chýbalo. Akoby v nej zívala prázdnota, ktorú nedokázala ničím zaplniť.A Marek?Marek sa cítil… nahnevaný. Nie preto, že sa mu vyhýbala, ale preto, že vedel, že aj ona cíti to isté, čo on. A predsa to popierala. Predsa sa tvárila, že sa nič nestalo.Prešlo niekoľko hodín a napätie medzi nimi len rástlo.Večer Marek sedel na útese, hľadel na západ slnka a premýšľal, dokedy to takto vydržia. Dovtedy, kým sa úplne odcudzia? Kým to všetko začne byť také nepríjemné, že sa už nebudú môcť ani pozrieť jeden na druhého?Dorota sedela na pláži. Hladký piesok sa jej sypal medzi prsty, zatiaľ čo hľadela na vlny, ktoré sa lámali o breh.Nebolo to už udržateľné. Nie takto.Vedela, že ho musí konfrontovať. Musela mu povedať… niečo. Čokoľvek, čo by mu ukázalo, že jej na ňom záleží, že sa ho nesnaží odstrčiť preto, že by ho nechcela, ale preto, že sa bála, čo by sa stalo, keby si to pripustila.Marek sa náhle postavil. Už toho mal dosť.Už nemienil čakať, kedy sa ona rozhodne, že mu venuje pohľad, kedy si konečne prizná to, čo obaja vedeli.Urobil pár krokov dolu z útesu a zamieril smerom k pláži.Dorota v tej istej chvíli zdvihla pohľad a srdce sa jej rozbúchalo, keď ho zbadala.Ich pohľady sa po prvý raz po dlhých nekonečných hodinách stretli.V tej chvíli sa všetko zastavilo.Dorota pocítila, ako jej niečo zviera hrdlo, ako sa jej dych zrýchľuje, keď videla výraz v jeho očiach – bol odhodlaný, ale aj plný otázok, na ktoré chcel odpovede.Marek sa nezastavil. Kráčal priamo k nej, jeho pohľad sa do nej vpíjal a ona nemohla uhnúť. Nemohla tentoraz utiecť.Vedela, že sa blíži chvíľa, kedy si budú musieť povedať pravdu.A neexistovalo nič, čo by tomu mohlo zabrániť.

- JK -