37. Prvý krok do tmy

Dorota sa zastavila tesne pred vchodom do jaskyne a zhlboka sa nadýchla. Pred nimi zívala temnota – tiché, nehybné prázdno, ktoré pôsobilo takmer nadprirodzene. Vietor sem už nedočiahol, zvuky oceánu sa tlmili a zrazu sa zdalo, že aj ich vlastný dych je priveľmi hlasný."Tak čo?" spýtal sa Marek, prekrížil ruky na hrudi a oprel sa o skalu. "Ideme na to, alebo budeme stáť vonku ako dve deti, čo sa boja strašidiel?"Dorota mu venovala skeptický pohľad. "No, prepáč, že nechcem len tak vbehnúť do nejakej temnej diery uprostred ničoho. Možno tam čaká nejaká... neviem, obrovská tarantula."Marek sa uškrnul. "Dorota, ak by na tomto ostrove žili pavúky, myslíš, že by si ich doteraz nevidela? Hovorím ti, je tu mŕtvo. Žiadni cicavci, žiadni vtáci, nič. Len my."Dorota prevrátila oči. "No hej, ale to je na tom práve desivé! Ak sa tu nič iné neudržalo nažive, ako máme vedieť, že sa to podarí nám?"Marek sa uškrnul a vykročil prvý. "Tak to zistíme."Dorota si povzdychla a nasledovala ho.Jaskyňa nebola priveľká, ale mala dostatok priestoru na to, aby sa v nej mohli postaviť a hýbať bez toho, aby sa museli krčiť. Po pár krokoch ich oči začali lepšie vnímať priestor. Steny boli hladké, chladné na dotyk, pokryté vrstvou jemného prachu."No tak… nie je to také hrozné," skonštatoval Marek. "Žiadne kostry trosečníkov. Žiadny Tom Hanks, ani volejbalová lopta Wilson."Dorota sa uškrnula. "Takže bohužiaľ alebo našťastie, nie je tu ani žiadne tajomné znamenie, ktoré by nám povedalo, ako prežiť ďalší krok."Marek sa pozrel na strop. "A tiež tu nie sú netopiere. Čo je na jednej strane fajn, ale na druhej strane…" odmlčal sa a významne na ňu pozrel.Dorota nadvihla obočie. "Na druhej strane…?""Netopiere znamenajú potravu. A ak tu nie sú, znamená to, že tu nie je nič, čo by ich jedlo. Žiadne väčšie dravce, žiadne cicavce, nič. Proste pustatina."Dorota sa zamyslela. "Takže celý ostrov je v podstate len obrovská, opustená skala."Marek prikývol. "Niečo také. Ale myslím, že to nám hrá do karát. Aspoň nás v noci nič neroztrhá na kusy."Dorota si povzdychla a prešla k zadnej stene jaskyne. "Dobre, ale aby sme zistili, či sa tu môžeme naozaj usadiť, musíme vedieť, koľko máme miesta."Marek sa zamračil. "A ako to chceš zmerať? Naše verné pravítko z obdobia školy akosi nemáme."Dorota sa zamyslela, potom sa jej rozjasnila tvár. "Jednoducho. Ty si ľahni."Marek sa zamračil. "Prosím?""No tak! Ak si ľahneš, zistíme, koľko meria jaskyňa. Si asi 180 cm. vysoký takže ťa len posunieme ako meraciu jednotku."Marek sa zasmial. "Takže ja som teraz meter? Pekne, Dorota, pekne. Ale v poriadku, keď už si to tak pekne naplánovala…"S povzdychom sa zvalil na zem a vystrel sa čo najviac. Dorota si rukou označila bod, kde mal hlavu, a potom ho donútila posunúť sa, aby mohla odmerať ďalší úsek. Po niekoľkých presunoch prišli k výsledku."No, vyzerá to na päť metrov," skonštatovala Dorota.Marek si povzdychol a posadil sa. "Fantastické. Takže môžeme spať natiahnutí bez toho, aby sme museli spať v klbku."Dorota prikývla. "A šírka je asi dva metre. Takže dosť na to, aby sme sa zmestili obaja a ešte tu mohli mať nejaké zásoby."Marek sa postavil a oprášil si ruky. "Takže máme vodu, máme strechu nad hlavou… Teraz už len objednať posteľ a gauč a sme vybavení."Dorota sa rozosmiala. "Pošli správu do tej IKEI. Možno nám doručia aj nočné stolíky."Marek sa zatváril zamyslene. "A bezpečnostné dvere by sa zišli. Predsa len, ak by sa sem niečo rozhodlo nasťahovať, lepšie byť pripravení."Dorota si založila ruky na hrudi. "No a keď už tu bude kuriér, mohol by nás naozaj rovno odviezť domov."Marek sa zasmial a pokrútil hlavou. "No, teraz už vieme, kde budeme zajtra bývať. Tak sa vrátime k člnu, prespíme tam poslednú noc a ráno sa presťahujeme?"Dorota prikývla. "Znie to ako plán."Vyšli z jaskyne a obzreli sa za sebou. Hoci bola tmavá a na prvý pohľad nehostinná, mala v sebe niečo upokojujúce. Nebol to iba úkryt – bola to šanca na nový začiatok.A tak vykročili späť k svojmu prevrátenému člnu, s novým plánom v hlave a úsmevom na perách.

- JK -